Slovenský ľudový umelecký kolektív
Tradičná ľudová kultúra Slovenska slovom a obrazom

medza

označenie hranice pozemku. Medza mohla byť prirodzená, tvorená potokom, lesom, zrázom, alebo umelá. Pri vyznačovaní medzí sa využívali prírodné útvary, napríklad prameň, skala, osamelý strom. Na hranicu pozemkov sa kládli aj kamene (medzníky). Spôsob vyznačovania závisel od charakteru a polohy pozemku. Na údolných oráčinách tvorila medzu najčastejšie vyoraná brázda či užší pás neoranej celiny, ktorý zároveň slúžil aj na prechod a na konci poľa na otáčanie pluhu a voza so záprahom. Na strmších oráčinách sa tvorili medze orbou po vrstovniciach, ktoré vytvárali terasovité svahy, tzv. sklady, porastené trávou a kríkmi. Patrili majiteľovi vyššie položeného poľa, ktorý ich udržiaval, prípadne vynášal na ne vyorané kamene. Medze na údolných lúkach bývali vyznačené zasadenými vŕbovými kolmi, na horských lúkach stromčekmi a lieskovými kríkmi. Pri cestách, kade prechádzal dobytok, medzi susediacimi záhradami, popri zemiačniskách, kapustniskách tvoril medzu drevený plot, ktorý zároveň chránil pozemok pred poškodením. Právo medze bolo súčasťou susedského práva. Od richtára a ďalších predstaviteľov obce sa vyžadovalo, aby dozerali na neporušiteľnosť medzí a riešili prípadné susedské spory z narušenia hraníc pozemkov. Až do 20. storočia bola táto právna zodpovednosť umocnená obyčajou jarnej obchôdzky chotára, spojenej s revíziou medzí a chotárnych znakov (reambulácia chotára). Na odstránenie neskorších pochybností o správnej polohe medzí sa niekedy pri ich stanovovaní kládol v jame vyhĺbenej na hranici pozemkov oheň. Odhalenie zahrnutého a vypáleného miesta, na ktorom býval umiestnený medzník, bolo dôkazom presnej polohy hranice pozemkov. Podobne ako na Slovensku, aj u susedných národov bývala nová úprava hraníc pozemkov a ich revízia verejnou záležitosťou. Na tento akt obyčajového práva boli prizývaní aj malí chlapci, ktorých na medzi symbolicky bili, ale aj obdarúvali, aby si tak do svojej neskorej staroby utvrdili v pamäti polohu a hranice pozemkov. Ich presné zachovávanie sa zvlášť sledovalo na hraniciach chotárov obcí.

Autor: Zita Škovierová

Pozri aj: chotárne znaky, obyčajové právo
Literatúra: Kučera, M.: Slovensko po páde Veľkej Moravy. Bratislava 1974.
Horváth, P.: Poddaný ľud na Slovensku v prvej polovici 18. storočia. Bratislava 1963.
Slavkovský, P.: Svet na odchode. Tradičná agrárna kultúra Slovákov v strednej a južnej Európe. Bratislava 2009.