Slovenský ľudový umelecký kolektív
Tradičná ľudová kultúra Slovenska slovom a obrazom

vtáčnictvo

chytanie a predaj divých vtákov. Na Slovensku sa ním zaoberali väčšinou špecialisti vtáčkari, vtáčnici. Vtáky chytali najmä na jeseň a v zime, najčastejšie na lep uvarený z plodov imela, zo živice alebo z ľanového oleja. Paličky natreté lepom sa upevnili na osamotenom strome, v kríku alebo na konári, zapichnutom v snope obilia. Vtáky, prilákané hlasom vtáka v klietke alebo použitím vábničky, si sadali na paličky, na ktorých ostali prilepené alebo spadli na zem. Takto sa chytali drozdy čvíkotavé (čvíkoty, kvíčaly) i drobné vtáky (čížik, stehlík a i.). Poľné vtáky sa chytali do ôk z konských vlasov alebo tenkého drôtu, do sietí alebo na jednoduchú udicu. Zručnosť si vyžadovalo chytanie hlucháňov a tetrovov rukami. Vtáčnici používali aj pasce. Vtáky ľudia chytali na predaj. Vtáčnici a priekupníci predávali hlucháne, jariabky, sľuky i čvíkoty na zemepanské dvory. Čvíkotári nosili v dlhých košoch a predávali na trhoch – v 19. storočí aj vo Viedni a Budapešti – najmä čvíkoty. Živé spevavce sa predávali ako okrasné vtáky. V 19. storočí bolo vtáčnictvo považované v Uhorsku za typické zamestnanie Slovákov. Rozšírené bolo najmä v Nitrianskej, Trenčianskej, Turčianskej a Zvolenskej župe a zaniklo po 2. svetovej vojne.

Autor: Juraj Zajonc

Pozri aj: lov, pasca
Literatúra: Schnek, R.: Lapanie vtákov v oblasti horného Ipľa. In: Slovenský národopis, 1, 1953, 167-177.
Tóthová, V.: Ľudový spôsob chytania čvíkot v Rudnianskej doline. In: Horná Nitra, V., vlastivedný zborník, 1970, 223-228.