Slovenský ľudový umelecký kolektív
Tradičná ľudová kultúra Slovenska slovom a obrazom

luk

1. mechanická zbraň, využívajúca na vymrštenie strely tetivu, napnutú medzi pružnými ramenami lučisťa. Ako lovecká a bojová zbraň sa používal na území Slovenska už v dobe bronzovej; od 13. storočia ho začala nahrádzať kuša. Vo vidieckom prostredí bolo používanie luku spojené s výkonom služieb kráľovských lovcov alebo valachov, poverených v 15. storočí na Orave strážením pohraničných ciest. Strelenie šípu (vzdialenosť, ktorú preletí šíp vystrelený z luku dospelým mužom) bolo dĺžkovou mierou (asi 160–170 m a násobky). Používala sa pri vytyčovaní pozemkov i vodných plôch. V 16. storočí sa prestala oficiálne používať (nahradila ju miera strelenie z pušky), no lúčenie sa v tradičnej metrológii používalo ešte niekoľko storočí;

2. (slák, bičík, batoh) – nástroj používaný na pohon potaku (zariadenie na navíjanie cievok pri snovaní a tkaní) alebo jednoduchej tokárne na výrobu vretien, píšťaliek, nazývanej striga. Tetiva luku obopínala slučkou os alebo obrábaný kus dreva, ktorých otáčanie sa docielilo pohybovaním luku vpred a vzad. Týmto spôsobom sa roznecoval aj živý oheň;

3. (slák, sláčik) – nástroj na rozochvievanie strún strunozvučných hudobných nástrojov.

Autor: Juraj Zajonc

Pozri aj: dĺžkové miery, lov, živý oheň
Literatúra: Húčšava, A.: Poľnohospodárske miery na Slovensku. Bratislava 1972.
Kadlec, K.: Valaši a valašské právo. Praha 1916.
Ožďani, O.: Dávnoveké zbrane na Slovensku. Bratislava, 1983.
Petráň, J. a kol.: Dějiny hmotné kultury I (2). Praha 1985.