Slovenský ľudový umelecký kolektív
Tradičná ľudová kultúra Slovenska slovom a obrazom

svadobná hostina

Svadobná hostina. Tekovská Nová Ves (okr. Levice), 1956. Prevzaté z: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska I. Bratislava, 1995, s. 176.  Foto: V. Valentová.

hostina usporiadaná na záver svadobného obradu. Uzavretie manželstva patrilo vždy k najdôležitejším udalostiam v živote jedinca a jeho rodiny. Príprave a samotnej realizácii svadby sa venovala veľká pozornosť. Svadby sa konali tradične na jeseň pred adventom, v čase fašiangov alebo po Veľkej noci. Tieto termíny nerušili hlavné poľnohospodárske práce a v domácnostiach bolo dosť potravín na usporiadanie hostiny. Svadobné hostiny trvali zvyčajne dva-tri dni, v bohatých rodinách celý týždeň. Chudobnejšie rodiny usporiadali svadby vo štvrtok, lebo po polnoci, keď začal pôst, hostia sa museli rozísť. Aj vrchnosť sa snažila skracovať trvanie svadobných hostín, aby tým zamedzila náklady na jej prípravy. Avšak ešte v prvých desaťročiach 20. storočia bolo bežné, že v chudobnejších rodinách radšej zaťažili majetok pôžičkou, aby mohli usporiadať takú svadobnú hostinu, akú vyžadovala miestna tradícia.

Svadobná hostina sa pripravovala za výdatnej príbuzenskej a susedskej výpomoci. Niekedy sa na jej príprave podieľala doslova celá dedina. V jednotlivých lokalitách platil úzus, kto a čím má na hostinu prispieť. V horských a podhorských oblastiach to boli skôr potraviny: múka, vajcia, masť a pod., v bohatších regiónoch sa prinášala hydina: sliepka, kohút alebo koláče. Výnimočne, v čase veľkej núdze, svadobčania jedli na hostine to, čo si sami priniesli alebo jedlá boli podávané len pre najbližších príbuzných a družbov a družice. Výpomoc pri usporiadaní svadobnej hostiny si vyžadovala reciprocitu.

Najväčšia ťarcha príprav zostávala na svadobných domoch, v ktorých sa hostina konala. V majetnejších rodinách sa zarezala krava, teľa, ovca alebo ošípaná a hydina. Musela sa zadovážiť múka na chlieb a koláče, pálenka, prípadne víno a ďalšie potraviny. Ak nebolo k dispozícii čerstvé mäso, podávalo sa údené a slanina. Ak nebol dostatok mäsa pre všetkých hostí, podávalo sa len novomanželom, družbom a družičkám, svadobným rodičom a starejším. Častými jedlami na svadobných hostinách boli kyslá kapusta a krúpy, na nasýtenie hostí sa varili rôzne polievky a omáčky, do ktorých sa namáčal chlieb i koláče.

Prvé, menšie pohostenie svadobných hostí sa robilo ráno v oboch svadobných domoch. Hlavná svadobná hostina sa realizovala až po sobáši. Na Slovensku sa tradične svadobná hostina konala v dome nevesty pre všetkých jej účastníkov naraz a večer prešli hodovníci do domu ženícha, alebo osobitne v oboch svadobných domoch a svadobčania sa potom stretli v krčme na tanečnej zábave. Ženích a jeho družina boli vždy pri neveste. Mladomanželia sedeli za stolom v kultovom kúte izby a pred nimi ležali rôzne svadobné symboly (jablko, sviečka, obradový koláč, stromček), neskôr kytica a torta s figúrkami ženícha a mladuchy. Vedľa mladého páru sedel starejší, starejšia, družba, družica. Rodičia mladého páru za stolom nesedeli, obchádzali a ponúkali hostí. Ostatní svadobní hostia sedeli pri ďalších stoloch, osobitne mládež, dospelí, muži a ženy. Manželské páry sedeli spolu len v mestskom a remeselnom prostredí. Svadobnú hostinu riadil starejší alebo družba, niekde na to určený svadobný funkcionár. Začínala sa modlitbou alebo nábožnou piesňou a prípitkom. Svadobné jedlá sa podávali podľa ustáleného poriadku. Na svadobných hostinách sa najdlhšie zachovávala tradičná etiketa stolovania. Jedlá sa nosili v misách, z ktorých svadobníci jedli spoločne. Obsluhovali družbovia, niekde družice alebo mladé ženy, kuchárky. Alkoholické nápoje podával na to určený svadobný funkcionár. Hostí sa patrilo do jedla neustále ponúkať. Znakom ukončenia hostiny bolo napríklad podávanie kaše, kapusty, ale najmä delenie obradového koláča medzi všetkých účastníkov svadby. Po svadobnej hostine sa zvykla rozdávať svadobným hosťom výslužka.

Osobitná pozornosť sa venovala jedeniu novomanželov. Najrozšírenejším zvykom bolo, že sa im prestrel jeden tanier, jedna lyžica, jeden pohár a jedli spolu na znak svornosti. Tento zvyk prežíva na Slovensku do súčasnosti v rurálnom i urbánnom prostredí.

Svadobná hostina bývala tradičnou spevnou a rozprávačskou príležitosťou. Počas svadobnej hostiny sa konali peňažné zbierky pre mladomanželov, pre kuchárky a pod. V priebehu 20. storočia sa svadobná hostina postupne menila. Pod vplyvom mestských vzorov sa menil obsah jedál svadobnej hostiny i formy stolovania. Zmenilo sa aj miesto jej konania. Z domov sa preniesla do verejných priestorov – kultúrnych domov, jedální, reštaurácií, hotelov. Dôsledkom toho došlo k zanikaniu regionálnych podôb svadobných hostín a k ich unifikácii. Rozšíreným zvykom sa stalo vítanie mladomanželov pri príchode na svadobnú hostinu prípitkom, po ktorom sa pohár rozbije a črepy ako znak šťastia musí mladý pár spoločne pozametať na znak budúcej spolupráce v domácnosti.

Autor: Rastislava Stoličná

Pozri aj: pohostinnosť, posvadobná hostina, svadobné jedlá, svadobné piesne
Literatúra: Feglová, V. - Jakubíková, K.: Rodinné obyčaje. In: Slovensko. Európske kontexty ľudovej kultúry . Zostavila: R. Stoličná. Bratislava 2000, 215-236.
Stoličná, R.: Sémantika potravín v svadobnom obrade. In: Etnológia a kultúrne dedičstvo. Zostavili O. Danglová, R. Stoličná. Bratislava 2001, 91-97.
Stoličná, R.: K problematike hostín a jedál v svadobnom obrade na Slovensku. In: Slovenský národopis, roč. 37, 1989, č. 1, 77-88.

galéria