Slovenský ľudový umelecký kolektív
Tradičná ľudová kultúra Slovenska slovom a obrazom

hájnik

Vinohradnícky hájnik vyzbrojený flintou. Horné Zelenice (okr. Trnava), 1962. Archív negatívov Ústavu etnológie SAV v Bratislave.  Foto: Ema Drábiková

(hotar, keruľ, lesnik, poľnik, rendier, varovčík, vartáš)

osoba poverená strážením lesov, lúk, polí, pasienkov a viníc, najímaná správou majetku, obcou či hospodárskym spoločenstvom. Na Slovensku je inštitúcia hájnika, zriadená kráľovskou mocou ako osoby určenej na stráženie (hájenie) lesných revírov a zverníkov, doložená v 11. storočí, z 15. storočia pochádzajú prvé správy o viničných hájnikoch. Služobné zaradenie, význam a funkcia hájnikov na našom území sa stali predmetom zákonných úprav v 19. storočí.

Najímanie osobitných strážcov chotára záviselo od zamestnania miestneho obyvateľstva, uplatňovaného systému hospodárenia, rozdelenia chotára a od počtu urbárov v obci. Hájnika volila obec alebo urbársky výbor na Všetkých svätých, okolo Vianoc alebo cez fašiangy na jeden až tri roky. Každý deň obchádzal chotár, strážil úrodu či urbárske lesy a hlásil richtárovi alebo urbárskemu gazdovi zistené škody. Za službu dostával odmenu v naturáliách, drevo z urbárskej hory, niekde i peňažnú odmenu. Zosyp pre hájnika sa robil v období nových volieb. Jeho znakom bola palica či sekerka, neskôr zbraň a kovový odznak. Viniční hájnici nosili signalizačné trúby alebo píšťaly. Postava hájnika je častá v piesňovej i prozaickej ľudovej tvorbe. Pomenovanie hájnik sa udržuje do súčasnosti pre strážcov poľovných revírov, polí i viníc.

Autor: Katarína Popelková

Pozri aj: hájenie, zosyp
Literatúra: Kučera, M.: Slovensko po páde Veľkej Moravy. Bratislava 1974.
Drábiková, E.: Človek vo vinici. Bratislava 1989.
Podolák, J.: Tradičné ovčiarstvo na Slovensku. Bratislava 1982.