Slovenský ľudový umelecký kolektív
Tradičná ľudová kultúra Slovenska slovom a obrazom

farár

Farári a mnísi s arcibiskupom v strede na birmovke. Budmerice (okr. Pezinok), začiatok 30. rokov 20. storočia. Archív negatívov Ústavu etnológie SAV Bratislava

(z latinského parochus)

hovorovo kňaz vôbec. V kresťanských cirkvách osoba, ktorá vedie farnosť a farské bohoslužby. V katolíckej a pravoslávnej cirkvi má byť farár kňazom, v evanjelických cirkvách je farár ordinovaným teológom. Katolícka cirkev a protestantské cirkvi majú presne určené práva a povinnosti farára zakotvené vo vlastnom cirkevnom práve. Medzi ne patrí prijímanie nových členov do spoločenstva veriacich, konať a riadiť bohoslužby, vyučovať náboženstvo, udeľovať sviatosti (okrem birmovania a svätenia na kňazstvo). Farárovi sú vyhradené i niektoré ďalšie obrady: sobáše, pohreby, vádzky rodičiek, svätenie vody, ratolestí a popola a pod. Farár eviduje príslušníkov farnosti (farníkov) v matrikách. Vo vidieckom tradičnom spoločenstve bol spolu s učiteľom a notárom autoritou reprezentujúcou miestnu inteligenciu. Významnú úlohy zohrali farári v oblasti podpory rozvoja roľníctva tým, že propagovali napr. nové spôsoby obrábania pôdy, ovocinárstva, včelárstva ap. Zakladali a pomáhali viesť miestne spolky. Vlastníctvom pôdy farára (farské role, farské lúky ap.) sa vytvárali ekonomické väzby medzi ním a lokálnym spoločenstvom. Časť dôchodku farára poskytovali farníci obilím, hydinou, drevom, niekedy aj peniazmi.

Autor: Ľubica Herzánová-Voľanská

Pozri aj: zosyp
Literatúra: Ordoš, J.: Rodinný a spoločenský život. In: Stará Turá. Zostavil J. Michálek. Bratislava 1983, 139-151.
Podmanický, J. – Dubovický. O.: Život a kultúra našich predkov. Farár. In: Podmanický, J. – Dubovický. O. a kol.: Stará Bystrica a okolie. Bratislava 1998, 200-203.
Praženicová, V.: Spoločenský život. In: Čičmany. Zostavila E. Munková. Martin 1991, 131-144.