Slovenský ľudový umelecký kolektív
Tradičná ľudová kultúra Slovenska slovom a obrazom

mlátenie obilia

Mlátenie cepmi. Hruštín, okr.Námestovo. Foto J. Dérer, 1958. Archív negatívov SNM Martin.

(mlatba)

uvoľňovanie zrna z klasov pokoseného obilia. Do konca 19. storočia sa mlátilo dvoma technikami: cepmi a tlačením obilia. Cepmi sa mlátilo v stodole, len sociálne slabší roľníci, ktorí ju nemali, mlátili vonku. Proces mlátenia obilia mal dve pracovné fázy: predmlacovanie (oklepávanie, obokovanie, obitie) a mlátenie. Pri predmlacovaní sa snopy nerozväzovali. Jeho cieľom bolo získať najhodnotnejšie zrno na osivo a zabrániť stratám pri manipulácii so snopmi. Predmlacovalo sa cepmi alebo improvizovaným náradím (palica, vidly). Pri mlátení sa rozviazané snopy uložili na mlatovisko (násad) a mlatci ich dvakrát prešli cepmi, potom obilie prevrátili a znova dvakrát prešli cepmi. Vymlátenú slamu vytriasli a odložili. Obilné zrno, ktoré ostalo na zemi, odhrnuli na kopu valčekom mlateckých hrablí. Po skončení prác z neho vyhrabali zvyšky slamy a kláskov. Takto bolo pripravené na čistenie obilia. Napriek podstatným zmenám v poľnohospodárskej výrobe v 2. polovici 19. storočia ostalo mlátenie obilia cepmi na Slovensku hlavnou mlatobnou technikou. Nerovnomerný hospodársky vývin Slovenska spôsobil, že proces zániku tradičného mlátenia cepmi trval približne od r. 1890 do 1930, keď sa mláťačky rozšírili aj v poľnohospodársky menej produktívnych oblastiach severného a severovýchodného Slovenska.

Mlátenie obilia (tlačenie, vydupávanie obilia) pomocou hospodárskych zvierat sa na južnom Slovensku sporadicky udržalo do 30. rokov 20. storočia. O jeho existencii v dávnejšej minulosti neexistujú na Slovensku skoro nijaké historické doklady. Ojedinele sa spomína v 18. storočí. Pravdepodobne ide o importovanú techniku, ktorá bola známa na Balkáne, v Maďarsku i na západnej Ukrajine. Mlátilo sa obyčajne na voľnom priestranstve, zväčša pred stodolou, ale v severných častiach pásma výskytu tejto techniky aj v stodole. Základom bol násad zo 4–6 mandeľov obilia. Na tlačenie sa najčastejšie používali kone. Ak bol násad menší, pohonič stál v strede a viedol kone do kruhu, ak bol väčší, stál na okraji a nechal kone chodiť v menších kruhoch. Okraje uložených snopov sa prípadne domlacovali cepmi, resp. vidlami prehadzovali do prostriedku. Násad sa 2–5-krát prevrátil, aby sa obilie čo najlepšie vymlátilo. Nakoniec sa slama vytriasla a zrno sa čistilo (čistenie obilia).

Autor: Peter Slavkovský

Pozri aj: stodola, mlatec, mlatovisko
Literatúra: Hyčko, J.: Žatevné a mlatobné náradie. Martin 1973.
Slavkovský, P.: Roľník a jeho práca. Bratislava 1988.
Slavkovský, P.: Svet na odchode. Tradičná agrárna kultúra Slovákov v strednej a južnej Európe. Bratislava 2009.

galéria