Slovenský ľudový umelecký kolektív
Tradičná ľudová kultúra Slovenska slovom a obrazom

zvonár

obecný funkcionár poverený zvonením v kostole alebo na zvonici. Zvonára vyberal miestny kňaz, príp. v spolupráci s predstaviteľmi obecnej samosprávy. Zvonilo sa zaužívaným spôsobom odlišne pri jednotlivých príležitostiach – pred začiatkom bohoslužieb, pri významných sviatkoch; zvonením sa oznamovalo úmrtie, pohreb, pohromy a iné nebezpečenstvá (požiar, búrka, vojna). K rozlíšeniu zvonenia sa používali rôzne zvony a frekvencia úderov, či miesto, z ktorého sa zvonilo (v kostole z chóru alebo z veže). Jeden z príjmov zvonára bol v odmeňovaní za zvonenie súvisiace s úmrtím zo strany pozostalých. Okrem toho dostával dôchodok v podobe jednorazovej naturálnej odmeny obyčajne v predvianočnom období. V malých obciach bývala funkcia zvonára často spojená s funkciami iných obecných sluhov (kostolník, hrobár a podobne) a bývala často dedičná. Obyvatelia obcí zo sociálne slabších vrstiev mali o funkciu zvonára záujem práve kvôli finančnej a naturálnej odmene.

Autor: Ľubica Herzánová-Voľanská

Pozri aj: hrobár, pohreb, kostolník, zosyp, zvonenie
Literatúra: Ordoš, J.: Rodinný a spoločenský život. In: Stará Turá. Zostavil J. Michálek, Bratislava 1983, 139-151.
Ordoš, J.: Rodinný a spoločenský život. In: J. Michálek a kol.: Ľud hornádskej doliny (na území popradského okresu). Košice 1989, 199-232.
Šalingová, A.: Sociálna kultúra a spoločenský život. In: Volkovce. Zostavil L. Mlynka, Bratislava 2000, 134-145.
Škovierová, Z.: Obchôdzky obecných zamestnancov. In: Zborník Slovenského národného múzea, roč. 82, Etnografia 29, 1988, 218-224.