Slovenský ľudový umelecký kolektív
Tradičná ľudová kultúra Slovenska slovom a obrazom

kaša

polotuhé varené jedlo pripravené zavarením sypkej potraviny do vody alebo mlieka. Jedlo patrí k najstarším druhom na svete. Na Slovensku i v celom slovanskom svete boli jeho základnými názvami kaša a kuľaša. Na Slovensku boli najrozšírenejšie kaše z celého, drveného alebo mletého obilného zrna. Medzi najstaršie patrila kaša zo zrniek alebo krúp prosa (žltá kaša, kuľaša, jáhly). K tradičným patrila aj tenkeľová (ťankeľová) kaša z krúp tenkeľa, ktoré sa spracúvali v špeciálnych mlynoch. V prvých desaťročiach 20. storočiach sa však táto kaša pripravovala vo väčšom rozsahu iba v Honte. V 20. storočí ustupovala zo skladby stravy i pohánková (tatarková) kaša, ktorá bola rozšírená najmä v horských oblastiach. Širšie uplatnenie mala kaša z jačmenných krúp (krúpová kaša, jačmenná kaša, krúpy, geršly, lohádza, pencaky), ktoré sa pôvodne vyrábali ručne v stupách, neskôr sa varila z krúp vyrábaných v mlynoch. K tradičným a rozšíreným patrila kaša z múky (kaša, kuľaša, čír, zameška, brija), u ktorej sa postupne menila kvalita východiskovej suroviny, takže mnohé jej druhy sa už v slovenskej kuchyni nepripravujú. V 20. storočí sa varila najmä kaša z pšeničnej krupice (krupicová kaša, grisová kaša, gris). V strave ľudových vrstiev boli zastúpené aj kaše pripravované z kukurice a ryže. Kukuričná kaša (kukuričianka, turkyňová kaša, polenta, mamaliga) patrila ešte v 1. polovici 20. storočia k pomerne frekventovaným jedlám. Všeobecne rozšírená bola aj najnovšia forma obilninovej kaše, kaša z ryže (ryskaša), ktorá sa začala uplatňovať v prvých desaťročiach 20. storočiach. K tradičným patrí aj kaša zo strukovín, najmä hrachová, fazuľová, cícerová a kaša z ovocia (brija, pamuľa, slivčanka, hruščanka, jablčanka), ktorá sa varila zo sušeného ovocia, najmä v oblastiach s ovocinárskou tradíciou. Po udomácnení zemiakov sa začala variť aj zemiaková kaša (krumpľová kaša, krumplikaša, švábková kaša, gruľová kaša, kuľaša, chamuľa, fučka, papcun, čír). Pripravovala sa zo zemiakov a mlieka, najčastejšie tak, že sa do nej pridávali ešte ďalšie suroviny – múka, varená kapusta a strukoviny. Okrem týchto základných druhov sa zvykla v období zakáľačiek pripravovať zakáľačková kaša z krvi, ryže alebo krúp a korenín. Kaša sa podávala na spoločnej mise, z ktorej sa naberala lyžicou. Uprostred sa urobila jamka, kde sa naliala omasta alebo mlieko. Do nich sa lyžica s kašou namáčala. Kaše sa zvykli dochucovať aj škvarenou slaninou, masťou, lojom, údeným sadlom a cibuľkou. Slávnostnejšie druhy a kaše pre deti sa sladili medom, rozvareným sušeným ovocím, neskôr cukrom a dochucovali sa vanilkou, škoricou. Kaša bola súčasťou každodennej stravy i obradovým jedlom. Jej konzumáciou si ľudia chceli zabezpečiť prosperitu, pretože ju považovali za symbol hojnosti. Často bola súčasťou svadobnej hostiny, kde bola hlavným chodom, alebo sa podávala na jej záver. Názvom kaša sa niekde zvykla označovať celá svadobná hostina. O tradícii kaše v našej kultúre svedčí aj skutočnosť, že sa často spomínala v rozprávkach (napríklad Hrnček var) alebo v prísloviach (napríklad Kaša – matka naša).

Autor: Rastislava Stoličná

Pozri aj: tenkeľ, stupa
Literatúra: Stoličná, R.: Kuchyňa našich predkov. Bratislava 2001.