Slovenský ľudový umelecký kolektív
Tradičná ľudová kultúra Slovenska slovom a obrazom

huby

dužinatý organický útvar rastúci z vláknitého podhubia, obyčajne s hlúbikom a klobúkom. Huby sa delia na: jedlé, nejedlé a jedovaté. Z hľadiska výživy ich možno porovnať s ovocím a zeleninou. Mykologické pramene uvádzajú, že ľudia na Slovensku zbierali asi tridsať druhov jedlých húb, pričom v jednotlivých regiónoch obyčajne len určité, tradíciou preverené druhy. Najobľúbenejšie boli rôzne druhy hríbov. Medzi často konzumované huby patrili kozáky, masliaky, suchohríby, plávky, kuriatka, rýdziky, pečiarky, májovky, podpňovky. Ľudia zbierali huby na vlastnú potrebu, prípadne na predaj. Až do 19. storočia sa v podjavorinskom, liptovskom a spišskom regióne zbierali hľuzovky – tzv. trifle pomocou vycvičených psov, ktorí vyhľadávali tieto drahé, pod zemou rastúce huby. Predávali sa do Bratislavy, Brna, Budapešti a Viedne, kde patrili k lahôdka kuchyne vyšších spoločenských vrstiev. Ich zberu sa venovali celé rodiny. Vo viacerých oblastiach Slovenska bolo tiež rozšírené zbieranie choroša – hubáňa, z ktorého sa robilo práchno na podpaľovanie ohňa a vyvážalo sa aj do zámoria. Z húb považovaných za jedovaté, ľudovo nazývaných besniaky, besniare, sa zbierali muchotrávky – trovianky, ktorých klobúky namočené v mlieku alebo posypané cukrom boli prostriedkom na otrávenie hmyzu. Týmto zberom sa zaoberali najmä ľudia spätí s prírodou, napríklad pastieri, drevorubači . U Slovákov prežíva do súčasnosti predstava, že najviac húb rastie od 29. júna, keď „Peter a Pavol huby sejú“. Za najvhodnejší čas na zber sa považuje ráno. Zberači – hubári chodili zväčša jednotlivo a miesta výskytu húb tajili. Huby odrezávali alebo odlamovali a ukladali do košov, plátenných káps, prípadne napichovali na paličky. Zbieranie húb ako doplnku stravy bolo na dedinách bežné. V lete a na jeseň sa z nich varili polievky, omáčky a pripravovali sa s vajíčkami ako praženica. Niektoré huby sa len opiekli v pahrebe, na ražni či na platni sporáka. Pri veľkom výskyte sa huby sušili do zásoby. Ľudia verili, že huby nazbierané a usušené po svätom Jáne – 24. júna nečervivejú. Sušené huby slúžili ako prísada na ochutenie jedál a ako „dar lesa“ boli často súčasťou vianočných pokrmov. K typickým štedrovečerným jedlám patrila napríklad kapustnica so sušenými hubami. Huby boli aj doplnkovým zdrojom príjmov obyvateľov vidieka. Predávali sa na trhoch alebo priekupníkom. V posledných desaťročiach sa sortiment zbieraných húb na základe odborných poznatkov ešte rozšíril a ich zber sa stal populárnym aj medzi mnohými mestskými obyvateľmi.

Autor: Rastislava Stoličná

Pozri aj: ---
Literatúra: Markuš,M.: Slovenská ľudová mykológia. Výživa a zdravie, 7, 1962, s. 140-141.
Stoličná, R.: Kuchyňa našich predkov. Bratislava 2001.