Slovenský ľudový umelecký kolektív
Tradičná ľudová kultúra Slovenska slovom a obrazom

pohrebný plač

(vykladanie, nariekanie, vyčitovanie)

spievané alebo recitované nariekanie žien nad zomrelým. Vykonávalo sa hneď po úmrtí, pri rozlúčke príbuzných a známych v dome nebohého, pred pohrebom a ojedinele aj v spomienkové dni na cintoríne. Bola to obradná rozlúčka, ktorou si ho chceli uctiť. Verilo sa, že nárek uspokojí dušu mŕtveho, aby sa zmierila s odchodom do záhrobia, alebo ním zaženú dušu z príbytku a zamedzia pôsobeniu zlých síl. Formou náreku sa pripomínala osobnosť a život nebohého, jeho vlastnosti, schopnosti, životné udalosti či ťažkosti, príčiny smrti, ale aj city, ktoré k nemu prechovávali pozostalí, ich neľahká budúcnosť. Často sa používali oslovenia mŕtveho, vzdychy a otázky k nemu. Pohrebný plač mal charakter improvizovanej výpovede, ale zaznamenané sú aj ustálené verše a formuly v piesňovej forme. Pohrebné plače len čiastkovo súvisia s folklórnymi piesňami, spievané formy majú descendenčnú úzkorozsahovú melodiku. Prejavy podobné slovenským variantom pohrebných plačov sa vyskytovali aj u západných a južných Slovanov a u Maďarov. Najstaršie správy u nás sú zo 16. storočia, keď ich začali zakazovať. Napriek tomu sa v niektorých lokalitách udržali takmer do konca 20. storočia a je pravdepodobné, že vo forme reliktu, náznaku, ale i paródie sa vyskytuje dodnes.

Autor: Eva Krekovičová

Pozri aj: pohreb, spomienkové dni
Literatúra: Burlasová, S.: Slovenské pohrebné nariekania. Lament v hudbe. In: Studia ethnomusicologica IV. Ed. H. Urbancová. Bratislava 2009, 7-32.