Slovenský ľudový umelecký kolektív
Tradičná ľudová kultúra Slovenska slovom a obrazom

vdova, vdovec

jeden z manželov, ktorému zomrel partner. Vonkajším znakom ich statusu je nosenie smútku. Vdovy-gazdiné mohli viesť gazdovstvo aj po smrti gazdu, vdovcom naďalej prináležalo postavenie gazdu. V tradičnom rurálnom prostredí súvisel ich ďalší život s usídlením manželstva a ich vekom. Ak žili doma (v súvislosti s patrilokálnym usídlením manželského páru najmä muži), zvykli sa znovu vydať či oženiť. U neviest a prístupníkov sa ich postavenie líšilo podľa toho, či z manželstva vzišlo potomstvo. Vdovské právo im síce zabezpečovalo živobytie v rodine muža, ich pozíciu v nej upevňovalo najmä dedičské právo detí. Vdova a vdovec bez detí sa zväčša vracali do pôvodnej rodiny, pričom si brali so sebou majetok, čo do rodiny priniesli. Ak mali deti a boli už väčšie, mohli ostať pracovať na majetku rodiny, aby nestratili dedičský podiel. V novom manželstve u otčima by sa dedičmi nestali. Mladí vdovci sa ženili častejšie, najmä aby zabezpečili starostlivosť svojim malým deťom. Vdovci a vdovy boli považovaní za menej hodnotných sobášnych partnerov, zväčša si brali ovdovelé či rozvedené osoby, staré dievky a mládencov, alebo prespanky či otcov nemanželských detí.

Autor: Ľubica Herzánová-Voľanská

Pozri aj: dedenie, deľba majetku, nevesta, prístupník, smútok, vdovské právo, veno, výbava, zať
Literatúra: Botíková, M. – Jakubíková, K. – Švecová, S.: Tradície slovenskej rodiny. Bratislava 1997.
Apáthyová-Rusnáková, Z.: Ku klasifikácii vidieckej rodiny na Slovensku. In: Slovenský národopis, roč. 15, 1972, č. 3, 449-461.
Švecová, S.: Ekonomické postavenie ženy v tradičnom roľníckom prostredí. In: Národopisné informácie, 17, 1985, č.1, 74-82.