Slovenský ľudový umelecký kolektív
Tradičná ľudová kultúra Slovenska slovom a obrazom

sirota

(pastorok, pastorkyňa)

dieťa po smrti oboch rodičov, v prípade úmrtia jedného rodiča polosirota. V tradičnom rurálnom prostredí sa o ne zväčša starali krstní rodičia či starí rodičia, alebo iní matkini príbuzní. Ak sa tak nestalo, žili a pracovali u cudzích ľudí za bývanie, stravu a šaty. Zložité postavenie sirôt odráža i folklórny materiál, tam, kde vyrastali, žili a pracovali nemohli dediť a tam, kde boli dedičmi, neboli členmi rodiny. Ich čiastka z dedičstva po otcovi, keďže nepracovali na otcovizni, bola nepomerne menšia ako ostatných dedičov. V období feudalizmu sa o siroty starali kláštory i feudálne panstvá prostredníctvom sirotského otca. Prvý štátny sirotinec v Uhorsku založila roku 1763 Mária Terézia v Tomášikove, fungovali aj cirkevné, mestské, župné alebo spolkové sirotince. Poštátnenie starostlivosti o siroty a opustené deti do 7 rokov sa uskutočnilo v roku 1901, týkalo sa v praxi najmä miest. Detské azyly (na území dnešného Slovenska sa nachádzali v Košiciach a Rimavskej Sobote) boli prestupnými stanicami, deti z nich odchádzali do pestúnskej starostlivosti, do tzv. rodinných kolónií.

Autor: Ľubica Herzánová-Voľanská

Pozri aj: adopcia, chovanec, chovanica
Literatúra: Apáthyová-Rusnáková, Z.: Ku klasifikácii vidieckej rodiny na Slovensku. In: Slovenský národopis, roč. 15, 1972, č. 3, 449-461.
Ordoš, J.: Rodinný a spoločenský život. In: Stará Turá. Zostavil J. Michálek. Bratislava 1983, 139-151.
Švecová, S.: Príbuzenské vzťahy v Čičmanoch a postavenie ženy v rodine. In: Slovenský národopis, roč. 20, 1967, č. 3, 321-385.