Slovenský ľudový umelecký kolektív
Tradičná ľudová kultúra Slovenska slovom a obrazom

viničná samospráva

systém riadenia výrobno-organizačných a spoločensko-právnych vzťahov vinohradníctva volenými orgánmi v zmysle tzv. horského alebo viničného práva (ius montanum). Patrí k najstarším regulátorom spoločenských vzťahov vinohradníkov. Na jednej strane znamená úpravu vzťahov medzi zemepánom a držiteľom vinice, ktoré vyplývali z feudálnej držby pôdy danej do užívania poddaným a ich povinnosti odvádzať za ňu feudálnu rentu. Na druhej strane sa pod týmto pojmom rozumie samospráva vinohradníkov, ktorá na základe viničného poriadku a prostredníctvom vlastných orgánov riadila výrobu, poskytovala ochranu a upravovala susedské vzťahy.

Prvé viničné pravidlá známe na našom území boli obsiahnuté v právnom poriadku rakúskeho kláštora Heiligenkreuz, ktorý získal v roku 1319 vo Vajnoroch dve vinice. Ďalší právny poriadok pochádza tiež z Vajnor z druhej polovice 15. storočia. Štatúty viničných poriadkov sa nám zachovali od tohto obdobia priebežne až do začiatku 20. storočia. Spravidla tvorili úvodnú pasáž v tzv. viničných alebo horských knihách pod názvami viničné regule, viničné pravidlá, poriadky, správa vinohradská, horské artikule a podobne.

Ústrednou postavou viničnej organizácie bol majster viníc označovaný ako viničný majster, viničný richtár, horný, pereg, heďbíró, magister montium et vinearum. Postupné narastanie úloh a zodpovednosti viničného majstra si časom vyžiadalo rozšírenie viničného orgánu a počtu jeho členov. Najschopnejšiemu z nich sa potom zverila vedúca funkcia. Viničný richtár skladal prísahu na správe panstva, alebo pri soche sv. Urbana. V renomovaných výrobných oblastiach sa viničný orgán ponášal na obecný správny orgán. Viničný majster stál na čele zboru prísažných nazývaných boženíci, horníci, portáši, peregovia. Tento zbor sa volil na výročnom zasadaní viničnej obce a jeho funkčné obdobie bolo podľa ustálených miestnych zvyklostí jednoročné i dlhšie. Viničný orgán riadil tiež vinohradnícke záležitosti ľudí, ktorí neboli združení podľa obce svojho bydliska, ale podľa polohy svojej vinice. Jeho zasadnutie sa konalo raz i viac krát do roka, zvyčajne na Juraja, Martina, veľkonočný a lebo fašiangový utorok, menej často i na Gregora či Vavrinca. Viničnému orgánu podliehali hájnici (varovčíci, obhájci, hotari, vartáši, peregovia).

Správny orgán sa riadil viničným poriadkom obsiahnutým v štatúte, ktorý schvaľovala vrchnosť. Povinnosťou orgánu bolo sledovať pravidelné a riadne odvádzanie povinných dávok vrchnosti, poskytovať ochranu viniciam, riešiť majetkovoprávne spory vinohradníkov a tiež vykonávať trestnú právomoc v prvej inštancii. Závažnou úlohou viničného orgánu bola kontrola a premeriavanie pozemkov viníc. Tento akt mal význam pre revíziu poplatkov a ochranu vlastníckych záujmov. Na vymeriavanie sa používala tzv. perecká reťaz. Po ukončení merania sa robil podrobný záznam do zápisnice. Agenda viničného orgánu si vyžadovala vedenie špeciálnych záznamov, akými boli samostatné súpisy viníc, registre odovzdaných a skladovaných vín a podobne. Vo väčšine prípadov sa však viedol univerzálny protokol nazývaný viničná, horenská alebo perecká kniha.

Viničné právo bolo dôležitým činiteľom, ktorý ovplyvnil mnohé spoločenské zvyklosti vinohradníckeho kolektívu i vlastnosti jeho príslušníkov. V niektorých vinohradníckych obciach sa viničné záležitosti v duchu týchto tradičných zvyklostí riadili až do 40. rokov 20. stor., keď viničné právo i orgány zanikli.

Autor: Katarína Nováková

Pozri aj: vinohradníctvo
Literatúra: Drábiková, E:: Človek vo vinici. Bratislava 1989.