Slovenský ľudový umelecký kolektív
Tradičná ľudová kultúra Slovenska slovom a obrazom

slivka

Varenie slivkového lekváru. Nelokalizované, 50.roky 20. storočia. Archív negatívov Ústavu etnológie SAV v Bratislave. Foto: S. KOvačevičová

(trnka, wengerka)

plod rovnomenného stromu slivky domácej, jedno z najrozšírenejších pestovaných druhov ovocia na Slovensku. Patrí medzi typické ľudové ovocie so širokými možnosťami hospodárskeho využitia.

Pravlasťou tohto ovocia je juhozápadná Ázia, odkiaľ sa vplyvom Grékov a Rimanov rozšírilo do celého Stredomoria, cez Alpy do strednej Európy. Slivky ospevoval už Vergílius a Rimania si túto vybranú pochúťku nechávali dovážať až z Damasku. V hrobkách slávnych Egypťanov sa našli slivky v zásobniciach ako jedlo pre zosnulých. Do európskej kuchyne ich priviezli benediktíni.

V karpatských ovocinárskych oblastiach sú slivky najhojnejšie pestovaným ovocím v mnohých variantoch a tvaroch. Tradícia cieľavedomého pestovania sliviek, ale i iného ovocia, siaha na našom území najmenej do 18. storočia. Len na západnom Slovensku je známych vyše 40 názvov rozličných sliviek, z ktorých mnohé predstavujú samostatný druh. Medzi najrozšírenejšie a najkvalitnejšie odrody patrila odroda bystrickej slivky, nazývanej aj uhorská, bystričanka.

Medzi najvýznamnejšie pestovateľské oblasti patrilo stredné Považie, horná Nitra, Gemer, Spiš a severná časť slovensko-ukrajinského pohraničia. Niektoré druhy sliviek dostali svoje pomenovanie podľa známych pestovateľských oblastí, napríklad čachtická, gajdelská, gemerská, spišská slivka. Slivky sa množili sadením semien, štepením a očkovaním do planých podpníkov. Pre jednoduché množenie bočnými výrastkami (odkopky) sa pestovali ľahko aj voľne v prírode, najmä na medziach a pozdĺž ciest.

Slivky mali mnohoraké využitie, buď v čerstvom stave alebo sa konzervovali rôznymi spôsobmi. Z čerstvých slív sa piekli koláče (slivkové osúchy), varil lekvár a pálila pálenka nazývaná slivovica, alebo sa z nich varila polievka nazývaná slivčanka. Sušené sa pridávali do polievok, omáčok, koláčov. Sušením a obchodovaním so sušenými slivkami sa preslávili viaceré obce a regióny, napríklad trenčianska a hornonitrianska oblasť, kde sušiarenstvo dosiahlo najvyspelejšie formy. Varenie lekváru bolo rozšírené na celom území Slovenska. Túto spoločnú prácu sprevádzali rozličné zvyky – susedské stretnutia, ochutnávanie lekváru, sprievody v maskách. Pôvodne sa slivky pálili v gazdovských kotlíkoch umiestnených v domácnosti, neskôr v živnostenských páleniciach. Pálenie alkoholu podliehalo zdaneniu, pálilo sa vo veľkom množstve doma a tajne. Zo slivkových kôstok sa lisoval olej. Slivky sa využívali pri liečení zápchy, tráviacich ťažkostí, dny a reumatizmu. Svojím pôsobením totiž prečisťujú organizmus, zbavujú ho toxických odpadov a kyseliny močovej.

Autor: Katarína Nováková

Pozri aj: ovocie, ovocné jedlá, pálenka, lekvár
Literatúra: Drábiková, E.: Ľudové ovocinárstvo na Slovensku. In: Zborník Slovenského národného múzea, roč. 76, Etnografia, roč. 23, 1982, 59-110.