Slovenský ľudový umelecký kolektív
Tradičná ľudová kultúra Slovenska slovom a obrazom

hájenie

Strážna veža v družstevných viniciach. Krčava (okr. Michalovce), 1966. Archív negatívov Ústavu etnológie SAV v Bratislave. Foto: E. Kahounová

1. spôsob ochrany lesného, vodného a poľného majetku, ktorý má zamedziť poškodzovanie a krádež;

2. obdobie určené na regeneráciu a reprodukciu prírodných systémov, spojené s dočasným zákazom ich svojvoľného využívania človekom. Určovanie termínu zahájenia a zákazy pasenia hospodárskych zvierat na poliach po tomto termíne boli na území Slovenska súčasťou obyčajového práva. Jeho dodržiavanie bolo v každej obci oddávna záväzné, prispôsobovali sa mu aj nariadenia feudálnych vrchností. Zahájené pozemky alebo časti chotára sa označili zapichnutím zelenej vetvičky alebo dreveným krížom. Zahájenie viníc na konci leta sa na západnom Slovensku vyvinulo na zvyk konaný za účasti zástupcov viničného úradu obce. Dňom zahájenia časti plotom nerozdelených polí a lúk (na väčšine územia Slovenska sa zahájili oráčiny a lúky na Juraja) bolo zakázané púšťať ovce a ostatné hospodárske zvieratá do chotára. Termín sa dal na vedomie bubnovaním, vyhlásením pred kostolom alebo na schôdzi urbárskej obce, boli poučení aj pastieri. Dodržiavanie zákazu pasenia či vstupu do viníc strážil hájnik. Odtrhnúť z dozrievajúceho hrozna či zodvihnúť zo stromov opadané ovocie smel iba náhodný pocestný, inak sa krádeže na zahájených pozemkoch trestali. Hájenie viníc v čase dozrievania hrozna sa udržuje dodnes, uplatňuje sa aj v poľovníctve a rybárstve.

Autor: Katarína Popelková

Pozri aj: viecha, hájnik, Juraj, pastier
Literatúra: Drábiková, E.: Človek vo vinici. Bratislava 1989.
Podolák, J.: Tradičné ovčiarstvo na Slovensku. Bratislava 1982.
Apáthyová-Rusnáková, Z.: Chotárny strážnik [mapa]. In: Etnografický atlas Slovenska. Bratislava 1990, 63, mapa 7.