Slovenský ľudový umelecký kolektív
Tradičná ľudová kultúra Slovenska slovom a obrazom

čerešňa

Mladý pár v čerešňovom sade. Dolné Orešany (okr. Trnava), 1956, Archív negatívov Ústavu etnológie SAV v Bratislave. Foto: V. Törey

ovocný strom z čeľade ružovitých. Podľa nálezov kôstok konzumoval človek drobné plody divorastúcej čerešne vtáčej (vtáčnica, vrabčiarka) už v neolite. Šľachtené čerešne i višne (čerešňa višňová) sa rozšírili z územia Rímskej ríše. Čerešňa i višňa sa dodnes pestujú pre dužinaté plody. Konzumujú sa čerstvé alebo spracované na zaváraniny, sirupy, destiláty (čerešňovica). Drevo, najmä z divorastúcej tureckej čerešne (čerešňa mahebková), slúžilo na výrobu fajčiarskych potrieb, nábytku i lubov. Odvar zo stopiek z plodov čerešní a višní sa v ľudovej medicíne používal ako močopudný prostriedok a proti hnačke. V 1. polovici 20. storočia bol predaj čerešní dôležitým zdrojom príjmov obyvateľov napríklad v okolí Krupiny. Pri veľkej úrode často venovali viac pozornosti ich zberu ako žatve. Kultivary krupinská dudečka, čelovská čerešňa dodávali do Budapešti a letecky až do Anglicka. Najmä na strednom a severnom Slovensku slúžili konáriky čerešne pri ľúbostných veštbách. Konárik odlomený na Ondreja, zastoknutý v piesku alebo v hrachu, dievča denne polievalo vodou, ktorú prinášalo v ústach. Ak do Vianoc rozkvitol, malo sa dievča v nasledujúcom roku vydať. V okolí Bytče pri lámaní konárika dievčatá vraveli: Čerešnička, višňa, poraď mi ty, poraď, za koho bych išla!

Autor: Juraj Zajonc

Pozri aj: lub
Literatúra: Horváthová, E.: Rok vo zvykoch nášho ľudu. Bratislava 1986.
Drábiková, E.: Ovocinárstvo. In: Hont. Tradície ľudovej kultúry. Zostavovateľ J. Botík. Martin 1988, 88-96.