Slovenský ľudový umelecký kolektív
Tradičná ľudová kultúra Slovenska slovom a obrazom

salašný spolok

(ovčiarsky spolok, košiarny spolok, salašnícky spolok, salaš)

dobrovoľné združenie chovateľov oviec utvorené s úmyslom spoločne hospodáriť. V obciach s menším počtom oviec sa zriaďoval iba jeden obecný salaš a salašný spolok obyčajne býval súčasťou spolku bývalých urbarialistov. Tam, kde bolo viac salašov, každý z nich hospodáril v réžii vlastného salašného spolku. Tie sa obyčajne utvárali podľa miestnych častí dediny (horný a dolný salaš, vyšný a nižný košiar ), podľa ulíc alebo osád. Salašný spolok sa zriaďoval na výročnej schôdzi členov (miešalníci), ktorá sa konala buď pri záverečnom účtovaní s bačom, na konci pastevnej sezóny, alebo v inom tradične ustálenom termíne v zimnom období (na Štefana, na Nový rok, na fašiangy). Väčšina salašných spolkov sa riadila nepísanými, ale dodržiavanými zásadami obyčajového práva. Len obce s mimoriadnym významom ovčiarstva mali písané stanovy, ktoré obsahovali všetky potrebné zásady spoločného hospodárenia. K základným právam členov spolku patrilo: vyháňanie oviec do spoločného stáda, poberanie dohodnutej časti z produkcie syra svojich oviec, spolurozhodovanie o hospodárení salaša, voľba funkcionárov a baču a právo byť volený do funkcie. K povinnostiam členov patrila starostlivosť o pastevné plochy, salašné stavebné objekty a zabezpečovanie potrebných podmienok pre prácu salaša (doprava salašného inventára). Na čele spolku stál volený predseda (salašník, košiarnik). Princípmi spoločného hospodárenia, mierou podnikateľskej morálky, ale najmä dosahovanými výsledkami patrili salašné spolky k najrozvinutejším hospodárskym organizáciám na slovenskom vidieku v predvojnovom období.

Autor: Ján Podolák

Pozri aj: ovčiarstvo, redik, salaš, salašník
Literatúra: Podolák, J.: Tradičné ovčiarstvo na Slovensku. Bratislava 1982.
Urbancová, V.: Poľnohospodárstvo a chov dobytka. In: Slovensko - Ľud II. časť. Bratislava 1975, 755-800.