Slovenský ľudový umelecký kolektív
Tradičná ľudová kultúra Slovenska slovom a obrazom

dobytčí cintorín

(mrchovisko, lichvací cinter, zdochlinisko, zdochlinec, dektír, skapárna, rasovňa)

miesto na zakopávanie uhynutých zvierat. Spravidla to bol obecný pozemok, na ktorom sa nič nepestovalo a nepáslo, prípadne ohradený či vymedzený označený vysadenými stromami, bývalé hlinisko alebo močaristá lúka. Uhynutý dobytok a psy (mrcina, mršina, zdochlina, skapacina) tu zakopávali do jám hlbokých 1,5–2 metre. Ak malo zviera chorobu prenosnú na ľudí alebo zahynulo pri epidémii (napríklad dobytčieho moru), muselo sa na náklady obce či majiteľa spáliť. Tam, kde na dobytčí cintorín zakopávali najmä kone, používali aj názov konský cintorín. Na dobytčom cintoríne platil zákaz čokoľvek vykopávať. Už v stredovekých mestách existovali nariadenia o likvidácii zdochnutých zvierat a vykonávaním tejto práce bol poverený kat alebo šarha. Na dedinách odstraňovali uhynuté zvieratá ich majitelia pod dohľadom richtára. V niektorých obciach Slovenska pretrvávali dobytčie cintoríny až do 60. rokov 20. storočia, hoci po 2. svetovej vojne boli likvidáciou uhynutých zvierat poverené veterinárne asanačné ústavy.

Autor: Juraj Zajonc

Pozri aj: richtár
Literatúra: Podolák, J.: Pestovanie poľnohospodárskych plodín a chov hospodárskych zvierat na Slovensku od polovice 19. do polovice 20. storočia. In: Agrikultúra 4, 1965, 29-77.
Urbancová, V.: Poľnohospodárstvo a chov dobytka. In: Slovensko - Ľud II. časť. Bratislava 1975, 755-800.