Slovenský ľudový umelecký kolektív
Tradičná ľudová kultúra Slovenska slovom a obrazom

povozníctvo

(furmanstvo)

zamestnanie vykonávané vlastníkmi ťažných zvierat. Zárobkové povozníctvo sa vo viacerých regiónoch Slovenska vyvinulo zo služobnej povinnosti poddaných za feudalizmu. O rozšírení tohto zamestnania v minulosti svedčia viaceré názvy obcí (Plavé Vozokany, Horné Vozokany, Vozokany), ako aj niektorých ulíc (Vozárska ulica ap.).

Na rozvoj povozníctva vplývali viaceré faktory: chov vhodných zvierat (najmä volov a koní), poľnohospodárske práce, rozvoj obchodu, ťažba dreva, železnej rudy, výroba dreveného uhlia. Jeho existenciu podmieňovala nedostatočne vybudovaná železničná sieť. Popri pltníctve predstavovalo najdôležitejší spôsob dopravy na Slovensku, ale i v Poľsku, Maďarsku, Nemecku a Rusku. Umožňovalo aj import tovaru, po ktorom bol na našom území dopyt (najmä chlebové obilie, kukurica, olovo, meď, kamenná soľ, niektoré druhy textílií). Vo viacerých oblastiach Slovenska tvorili povozníci osobitnú socio-profesijnú skupinu, ktorá existovala v menších organizovaných celkoch (napríklad furmanské spolky v Gemeri, furmani z Turca, Oravy alebo furmanské partie na Horehroní, na Spiši). Niektoré partie furmanov mali svoje pomenovanie aj podľa obcí, z ktorých pochádzali (na Horehroní boli známi po 1. svetovej vojne Voľchovjane, Petrikovane, Ročičankare). Koncom 19. storočia sa stalo povozníctvo živnosťou. Nazývali sa špeditéri, ktorí sa špecializovali najmä na dodávanie paliva úradom v mestách a na sťahovanie obyvateľov. Povozníci zamestnávali aj kočišov a paholkov za mzdu. Povozníctvo ako zdroj zárobkovej činnosti postupne zanikalo následkom rozširovania železničnej siete a kolektivizácie poľnohospodárstva.

Autor: Magdaléna Paríková

Pozri aj: voz, voziareň
Literatúra: Paríková, M.: Návod na etnografický výskum transportu a dopravy. Bratislava 1979.
Podolák, J.: Povozníctvo. In: Horehronie. Kultúra a spôsob života ľudu. Bratislava 1969.