Slovenský ľudový umelecký kolektív
Tradičná ľudová kultúra Slovenska slovom a obrazom

cesta

Cesta v obci rozjazdená povozmi. Heľpa (okr.  Brezno), 1954. Archív negatívov Ústavu etnológie SAV v Bratislave. Foto: J. Látalová

prirodzený alebo osobitne upravený pruh zeme slúžiaci na dopravu a peší transport. Jej vznik súvisel so zabezpečovaním základných životných potrieb človeka. Najstaršie cestné trasy sledovali prírodný reliéf krajiny (údolia riek, priesmyky ap.). Centrálna poloha Slovenska v Európe predurčovala toto územie už od praveku na významnú križovatku dôležitých ciest. Najstaršou bola tzv. jantárová cesta (od jadranského pobrežia cez východné Alpy do Panónie, cez Moravskú bránu až k východobaltskému pobrežiu), od ktorej sa odvíjala vnútorná cestná sieť. V období feudalizmu nastal výrazný rozvoj ciest spájajúcich administratívne, banské a obchodné centrá, sídla feudálov a mestá. K najvýznamnejším patrili: česká cesta (z Budína cez Ostrihom, Trnavu, Brno do Prahy), vlárska cesta (z Trenčína údolím rieky Vláry cez Biele Karpaty do Uherského Hradišťa), považská cesta (z Bratislavy cez Trnavu, Piešťany, údolím Váhu a Kysuce cez Jablunkovský priesmyk do Těšína), krakovská cesta (z Balkánu cez Komárno, údolím rieky Nitry do Turca, údolím rieky Oravy do Poľska), ako aj ďalšie obchodné trasy spájajúce naše územie so susednými i vzdialenejšími krajinami (Pobaltím, Podunajskom, franskými mestami, Rímom, Carihradom, Kyjevom a Čiernomorím).

Zvýšený záujem o budovanie cestnej siete podnietili v 16. storočí obchodné kontakty, ťažba a banská výroba, začiatok poštovej dopravy i vojenské potreby. Tomu napomáhalo aj zriaďovanie colných staníc a vyberanie mýta. V polovici 19. storočia boli niektoré cesty zoštátnené a rozdelené na štátne, župné a vicinálne. Dôležitú úlohu pri skvalitňovaní cestnej siete mala stavba mostov. Skôr ako sa začali budovať prvé železničné spoje, plnila cestná sieť dôležitú úlohu v kontaktoch medzi blízkymi aj vzdialenejšími regiónmi. Okrem hlavných zohrávali dôležitú úlohu aj cesty lokálneho významu, spájajúce susediace vidiecke a mestské sídla a dedinské sídla s extravilánom. Sem patria cesty prechádzajúce dedinou, určené na peší transport a pre dopravné prostriedky (vozy, sane), ale i cesty spájajúce roľnícke sídla s chotárom (poľné, lesné, pešie chodníky a cestičky – pešnik, puť, chodnik; cesty určené pre výhon dobytka na pašu – výhon, vehon; i tie vedúce medzi poliami – vyvrať, uvrať).

Popri cestách a na ich križovatkách sa vysádzali niektoré druhy stromov (duby, topole), umiestňovali rôzne označenia a orientačné znamenia (kôpka kamenia, drevené značky vytyčujúce hranice chotára, zákaz prechodu cez polia, zákaz vypásania pozemku dobytkom, označenia smerov pútnických ciest, ako aj rozličné atribúty pripomínajúce miesta nešťastia, napr. kríž, vyobrazenia svätých, niekedy opatrené i textom o priebehu nešťastia a menom darcu). Na križovatkách poľných ciest a na začiatku a konci chotárnych ciest boli umiestnené božie muky alebo kríž, súsošia, plastiky jednotlivých svätcov (sv. Sebastián, sv. Florián, J. Nepomucký, vo vinohradoch sv. Urban). K niektorým úsekom ciest, ako aj k tzv. krížnym cestám sa viazali rôzne poverové predstavy. Na okraji dedinských a mestských sídel, ktorými prechádzali frekventované obchodné cesty, sa nachádzali voziarne.

Autor: Magdaléna Paríková

Pozri aj: doprava, dopravné prostriedky, krížne cesty, božie muky, voziareň
Literatúra: Paríková, M.: Návod na etnografický výskum transportu a dopravy. Bratislava 1979.

galéria