Slovenský ľudový umelecký kolektív
Tradičná ľudová kultúra Slovenska slovom a obrazom

Slováci

potomkovia pôvodných slovanských obyvateľov Karpatskej kotliny. Časť predkov dnešných Slovákov sa prisťahovala do svojich sídiel koncom 5. a v 6. storočí. Prisťahovaní Slovania boli organizovaní v rodoch a kmeňoch a nevytvorili štátnu organizáciu. Juhozápadné Slovensko bolo v 7. storočí východným okrajovým územím Samovej ríše (623–658) – kmeňového zväzu západných Slovanov, ktorý bol utvorený na obranu proti Avarom, neskôr aj proti Franskej ríši. Pôvodným pomenovaním predkov Slovákov bolo Sloven. Dodnes sa Slováci súhrnne nazývajú slovenský národ, príslušníčka národa sa volá Slovenka, územie, na ktorom bývajú je Slovensko a jazyk, ktorým hovoria, je slovenský jazyk. Len mužský príslušník slovenského národa sa volá Slovák. Pomenovanie Slovák nahradilo pôvodnú formu Sloven pravdepodobne až na prelome 14.–15. storočia. Vzniklo buď v moravsko–českej alebo poľskej jazykovej oblasti. S pomenovaním Slovák sa možno stretnúť na Slovensku prvý raz 1444. V latinských stredovekých prameňoch sa obyvatelia Slovenska nazývajú len všeobecne Sclavi, Slavi. Už v 15., ale najmä od 17. storočia sa v latinskej adjektívnej forme možno stretnúť aj s označeniami slavonicus a slovenicus, odvodenými od Slovensko, slovenský. Najstarším nadkmeňovým a prvým štátnym útvarom Slovákov bolo kniežatstvo jestvujúce v 1. tretine 9. storočia, na čele ktorého stál Pribina. Do týchto čias možno položiť aj začiatky etnogenézy Slovákov. Vznik Pribinovho kniežatstva so sídlom v Nitre bol výsledkom dlhšieho integračného procesu slovanských kmeňov bývajúcich pri dolnom a strednom toku riek Váh, Nitra a Hron. Integračný trend pôsobil nepochybne už v 2. polovici 8. storočia, najmä na území, ktoré nebolo pod priamejším vplyvom Avarov, ktorých sídla už od polovice 7. storočia zasahovali aj do najjužnejších častí dnešného Slovenska. K vzniku tohto štátneho útvaru došlo pravdepodobne najneskoršie na prelome 8.–9. storočia. U obyvateľov tohto kniežatstva už možno predpokladať spoločné vedomie ako základ vznikajúcej etnogenézy. Pribinovo kniežatstvo zaniklo krátko po 833, keď jeho územie zaujal vládca susedného Moravského kniežatstva Mojmír. Zaujaté územie bolo k Moravskému kniežatstvu pričlenené ako osobitne spravovaný celok. Pravdepodobne počas celého tri štvrte storočia trvania Veľkej Moravy bolo pôvodné Pribinovo kniežatstvo údelom člena veľkomoravskej dynastie. Dokladom politicko–administratívneho samostatného postavenia Pribinovho kniežatstva je aj to, že prvé sufragánne biskupstvo (veľko)moravskej cirkevnej provincie vzniklo v Nitre (880). Rozsah územia, na ktorom bývali predkovia Slovákov, bol najväčší v 9. storočí, no ich najväčšia koncentrácia bola vždy na území dnešného Slovenska vrátane oblasti Matry a Bukovských vrchov. Po príchode predkov Maďarov do Karpatskej kotliny na prelome 9.–10. storočia sa ich počet postupne zmenšoval, najmä na južnom Slovensku, kde sa postupne natrvalo usadilo maďarské obyvateľstvo. Po zaujatí Karpatskej kotliny predkami Maďarov a utvorení uhorského štátu sa Slováci stali jeho súčasťou. Hoci boli najpočetnejším nemaďarským národom bývajúcim v Uhorsku, netvorili v ňom osobitný územný administratívnosprávny celok. Etnogenéza Slovákov sa dovŕšila v období Uhorského kráľovstva, pravdepodobne do konca 12. storočia. Etnickými Slovákmi neboli len príslušníci dedinského roľníckeho obyvateľstva, ale aj mnohí príslušníci nižšej šľachty (dokázateľne už od 13. storočia) a mešťania. Prvým priamym písomným dokladom emancipačných snáh Slovákov v mestách je privilégium uhorského kráľa Ľudovíta I. z 1381 pre žilinských Slovákov, ktoré im zaručilo v mestskej rade paritné postavenie s Nemcami. Z 15. storočia sú doklady, že staré poddanské zvykové právo sa nazývalo slovenským zákonom (1412: lex Sclavorum) alebo slovenským právom (1434: ius sclavonicum). Slovenský pôvod a charakter nižšej a sčasti aj strednej šľachty vystupuje do popredia v 15. storočí, keď sa v niektorých mestských kanceláriách ako úradný jazyk používala aj slovenčina prestúpená bohemizmami. Od 16. storočia sa výrazne posilňovalo vedomie územnej a etnickej jednoty Slovákov. Prispela k tomu reformácia aj protireformácia, rozvoj školstva a propagovanie používania národného jazyka. Zo 17. storočia sú doklady o používaní územného vymedzenia Slovenska približne v jeho terajšom rozsahu. Národnostné rozpory medzi Maďarmi a Slovákmi sa vyostrili až začiatkom 18. storočia. Zo slovenskej strany sa formulovali argumenty oprávňujúce rovnoprávne postavenie slovenského zemianstva a meštianstva v rámci uhorského politického národa. Hlavným argumentom bolo hlásanie tzv. pohostinskej teórie, podľa ktorej predkovia Slovákov prijali predkov Maďarov na svoje územie a spolu s nimi utvorili štát. V prvom období procesu utvárania moderného slovenského národa, ktoré sa zvyklo nazývať „národným obrodením“, keď sa za význačnú črtu národa pokladal národný jazyk, došlo k prvej kodifikácii slovenského písomného jazyka (1787-1791). Pôvodcom tejto reformy bol Anton Bernolák, ktorý za jej základ vzal západnú slovenčinu kultivovanú na univerzite v Trnave. Bernolákovu kodifikáciu neprijali slovenskí evanjelici, ktorí vtedy tvorili asi 20 % slovenského obyvateľstva. Za svoj spisovný jazyk pokladali naďalej češtinu, jazyk Kralickej biblie. V 20. rokoch 19. storočia vznikla koncepcia slovanskej vzájomnosti, ktorej autorom bol Ján Kollár. Podľa nej Slováci tvorili súčasť jednotného československého kmeňa, príbuzného s ostatnými slovanskými kmeňmi (národmi). Postupne sa aj na evanjelickej strane pociťovala neúnosnosť používania češtiny ako spisovného jazyka Slovákov, preto došlo z iniciatívy Ľudovíta Štúra, aj po dohode s katolíckymi vzdelancami k novej kodifikácii slovenského spisovného jazyka, ktorá si vzala za základ stredoslovenské nárečie. Začiatkom 50. rokov 19. storočia došlo za prispenia Martina Hattalu k definitívnej kodifikácii slovenského spisovného jazyka. Politickou aktivitou a vojenským vystúpením v revolúcii 1848–49 sa Slováci usilovali dosiahnuť aj štátoprávne samostatnejšie postavenie. Ďalším výrazným dokladom týchto snáh bolo Memorandum slovenského národa z 1861. Maďarské vládnuce kruhy snahy Slovákov negovali a po rakúsko-uhorskom vyrovnaní (1867) došlo postupne k vystupňovaniu maďarizácie Slovákov. Od konca 19. storočia sa časť slovenských reprezentantov orientovala na získanie pomoci od Čechov, žijúcich v omnoho priaznivejších podmienkach v rakúskej časti monarchie. Vhodná situácia pre utvorenie nových politických pomerov však nastala až vtedy, keď došlo ku kríze štátnej moci, otrasenej neúspešne vedenou 1. svetovou vojnou. Už 1915 zástupcovia Slovenskej ligy a Českého združenia v USA uzavreli dohodu o utvorení spoločného federatívneho štátu Čechov a Slovákov. Roku 1917 bola medzi predstaviteľmi Slovenskej ligy v USA a vedúcim zahraničného odboja T. G. Masarykom uzavretá Pittsburská dohoda, ktorou sa zaručovalo samosprávne postavenie Slovenska a Slovákov v spoločnom štáte Čechov a Slovákov, ktorý sa mal utvoriť po skončení vojny. Po vyhlásení Česko–Slovenskej republiky v Prahe 28. 10. 1918 sa k spoločnému štátu deklaráciou z 30. 10. 1918 v Turčianskom Sv. Martine prihlásila aj Slovenská národná rada. Hoci v nových pomeroch sa Slováci dostali do neporovnateľne lepšej politickej aj kultúrnej situácie, než v akej žili v uhorskom štáte, samospráva Slovenska a Slovákov sa nerealizovala. K zmene došlo opäť až pri ohrození štátu Nemeckou ríšou. Najväčšia slovenská politická strana – Hlinková slovenská ľudová strana vyhlásila v Žiline 6. 10. 1938 autonómiu Slovenska; v tom ju podporili aj predstavitelia občianskych strán a akceptovala to aj pražská vláda a parlament. O päť mesiacov neskôr pražská vláda za pomoci vojenského puču odvolala slovenskú autonómnu vládu a dala zaistiť mnoho slovenských politických funkcionárov. Vo vzniknutej situácii Slovenský snem pod nátlakom Nemeckej ríše vyhlásil 14. 3. 1939 samostatný Slovenský štát, ktorý sa však stal od nej závislý. Po prijatí ústavy v júli 1939 štát získal oficiálny názov Slovenská republika. Slovenské národné povstanie, ktoré začalo 29. 8. 1944, bolo bojom proti fašizmu a nacizmu a jeho hlavní predstavitelia sa prihlásili za obnovenie spoločného štátu Čechov a Slovákov na základe vzájomnej rovnosti a rovnoprávnosti. Samosprávne postavenie Slovenska v rámci obnoveného štátu Čechov a Slovákov bolo proklamované aj Košickou dohodou z apríla 1945. V zmysle Košickej dohody sa Slovenská národná rada stala suverénnym zákonodarným orgánom na Slovensku. Jej právomoci boli však už začiatkom júna 1945 tzv. 1. pražskou dohodou obmedzené v prospech pražskej vlády a prezidenta. K ďalšiemu obmedzeniu pôsobnosti slovenských národných orgánov došlo 2. pražskou dohodou z apríla a 3. pražskou dohodou z júna 1946. Po februári 1948, odkedy sa hegemónom politickej moci stala KSČ, došlo k upevňovaniu unitárneho štátu a 1960 v podstate k faktickému zrušeniu právomoci slovenských národných orgánov. Slovenská otázka bola opäť nastolená po dočasnom ústupe totality 1968. Dňa 30. 10. 1968 bola vyhlásená Slovenská socialistická republika ako súčasť federatívneho štátu Čechov a Slovákov. Aj jej kompetencie boli postupne obmedzované zákonmi z 1970 a 1971. Vývin v 70. rokoch bol poznačený tzv. normalizačným programom komunistickej strany, ktorý viedol k ďalším deformáciám spoločnosti. Neudržateľné hospodárske i spoločenské pomery vyústili v novembri 1989 do revolučného prevratu, ktorý bol spojený so snahou vybudovať demokratickú a pluralitnú spoločnosť. Zápas o získanie suverénneho postavenia Slovenska a Slovákov sa opätovne obnovil 1990–92. Dňom 1. 1. 1993 vznikla samostatná Slovenská republika.

Autor: Richard Marsina

Pozri aj: Slovensko, slovenčina, Slováci v zahraničí
Literatúra: Dušan Čaplovič (et. al.): Dejiny Slovenska, Bratislava, 2000
Dušan Kováč: Dejiny Slovenska, Praha, 2007