Slovenský ľudový umelecký kolektív
Tradičná ľudová kultúra Slovenska slovom a obrazom

pierko

Pierko mládenca, rekonštrukcia, Vajnory, okr. Bratislava, 1990. Foto: J. Paličková, Archív negatívov Ústavu etnológie SAV v Bratislave

doplnok mužského odevu, ktorý mal okrem ozdobnej aj znakovú funkciu. Pierka boli zložené z kvetov (muškát, karafiát, rezeda), z klasov obilia (ovos), zo zelených halúzok (jedľa, rozmarín, zimozeleň), z divo rastúcich travín, z vtáčích pier (kohút, hus, bažant, jarabica, tetrov, sojka, orol, páv, pštros, volavka) a stúh. Pierka z umelých kvetov a lístkov, sklených perličiek, doplnené bižutériou sa rozšírili koncom 19. storočia. Zhotovovali sa podomácky, alebo sa kupovali na jarmokoch a v obchodoch. Formy a materiál pierok sa dobovo, regionálne i podľa príležitostí menili. Pierko, obvykle dar od dievčaťa, nosil mládenec zastoknuté za stuhou klobúka. Jednoduchšie bolo na všedné dni, ozdobnejšie na sviatočné dni. Pierka rôznych veľkostí a zloženia boli tiež doplnkom svadobného odevu ženícha, družbov a svadobných hostí. Začiatkom 20. storočia sa svadobné pierko prestávalo nosiť za klobúkom a začalo sa pripínať na hruď. Pierko doplnené stuhami nosili tiež odvedení mládenci – regrúti. V staršom období bolo upevnené na klobúku, v prvej polovici 20. storočia už na klope kabáta. Počet pripnutých pierok vypovedal o počte priateľov z radov rovesníkov, ktorí mládencovi pierka na znak priateľstva darovali. Ženatí muži pierka na klobúku zvyčajne nenosili.

Autor: Mojmír Benža

Pozri aj: mládenecký odev, odev ženícha
Literatúra: Socháň, P.: „Pero“ ako prejav lásky slovenskej devy. In: Hlásnik zpod Sitna, roč. 2, 1923, č. 42, 1-3.