Slovenský ľudový umelecký kolektív
Tradičná ľudová kultúra Slovenska slovom a obrazom

Srbi na Slovensku

počiatky prítomnosti etnika, dobovými prameňmi označovaného ako Srbi alebo Ráci na území Slovenska siahajú do druhej polovice 15. storočia. Po zániku srbského štátu v dôsledku expanzie Osmanskej ríše hľadala srbská šľachta pre seba a časť svojich poddaných útočište pod ochranou uhorských panovníkov. V rámci tejto migrácie sa Srbi kompaktnejšie usadzovali na západnom Slovensku, najmä na Záhorí, kde po bitke pri Moháči (1526) dostali donácie viacerí srbskí vojenskí velitelia. Medzi najvýznamnejšie srbské rody patrili Bakičovci, vlastniaci šaštínske panstvo so sídlom na hrade Ostrý Kameň a Ovčarevičovci, sídliaci vo Vysokej na Morave. Charakteristickým znakom srbskej kolonizácie v 15. – 17. storočí bol jej vojenský charakter. V pohraničných oblastiach pozdĺž riek Dunaj, Váh, Hron, Nitra a Tisa sa spolu so svojimi rodinami usadzovali srbskí vojaci. Ako riečne vojenské loďstvo (čajkári, nasadisti) tvorili významnú súčasť protitureckej obrany. Najvýznamnejšie srbské kolónie vznikli v Komárne, ktoré sa stalo centrom hornouhorskej čajkárskej flotily a v Šali. Komárno sa v polovici 16. storočia stalo centrom Srbov, kde sa usadzovali ďalšie skupiny srbských utečencov, nielen rodiny hraničiarov, ale i remeselníci a obchodníci. Významným diferenciačným znakom Srbov bolo pravoslávne náboženstvo, ktoré spomaľovalo proces ich etnickej asimilácie. Po neúspešnom pokuse definitívne vytlačiť Osmanskú ríšu zo západného Balkánu, do ktorého sa povstaním zapojili i osmanskí Srbi sa roku 1690 odohral masový exodus (Velika seoba Srba) viac ako 37 000 srbských rodín do Uhorska. Značná časť sa usadila na území dnešného Slovenska, v Šaštíne, Holíči, Trnave, Šali, Bratislave a na Žitnom ostrove. Najväčší počet srbských rodín na čele s patriarchom Arsenijom Čarnojevičom prišiel do Komárna. Význam Komárna pre srbskú komunitu ešte stúpol jeho ustanovením za dočasné sídlo patriarchátu a tým i celej srbskej pravoslávnej cirkvi. Po vytlačení Turkov z Uhorska sa rakúsko-osmanská vojenská konfrontácia presunula z oblasti horného toku Dunaja, na územie Vojenskej hranice. Prítomnosť srbských čajkárov na hornom toku Dunaja stratila vojenské opodstatnenie a tak veľká časť z nich prijala roku 1751 ponuku cisárskeho dvora na presídlenie do Bačky. Sociálna štruktúra srbskej komunity na Slovensku bola tvorená okrem vojenského elementu aj mestským obyvateľstvom – obchodníkmi a remeselníkmi. Izolácia od jadra srbského etnika a od polovice 18. storočia stále intenzívnejšie kontakty s maďarským prostredím viedli k asimilácii Srbov. Po osvojení maďarčiny a pomaďarčení rodinných mien ostávalo pravoslávie posledným znakom ich pôvodnej etnickej identity. Početný pokles srbskej komunity na území Slovenska je možné demonštrovať na príklade Komárna. Na prelome 17. a 18. storočia žilo v osemtisícovom Komárne zhruba 2500 Srbov, v roku 1826 ich počet klesol na asi 1500 a o dve generácie neskôr (sčítanie obyvateľstva z 1869) žilo v Komárne 13 595 obyvateľov, z toho len 112 Srbov. Proces asimilácie Srbov pokračoval i v poslednom polstoročí existencie Rakúsko-uhorskej monarchie. Po roku 1918 nedošlo k revitalizácia srbskej minority. Sčítanie obyvateľstva z roku 1919 a 1921 prítomnosť početnejšej skupiny Srbov nezaznamenalo. Sčítanie z roku 1930 evidovalo 362 osôb, ktoré sa prihlásili k juhoslovanskej národnosti. Podľa posledného sčítania obyvateľstva z roku 2001 žilo na Slovensku 434 Srbov.

Autor: Peter Šoltés

Pozri aj: ---
Literatúra: Botík, J.: Etnická história Slovenska, Bratislava 2007.