Slovenský ľudový umelecký kolektív
Tradičná ľudová kultúra Slovenska slovom a obrazom

Maďari na Slovensku

národnostná menšina žijúca v južných oblastiach Slovenska. Prvé skupiny predkov Maďarov prišli na územie dnešného Slovenska na prelome 9. a 10. storočia. Usadili sa na juhovýchode a juhozápade krajiny, ktoré už boli osídlené slovanským obyvateľstvom. Na juhu stredného Slovenska sa usadili až v 11. storočí. V 15.-16. storočí prichádzalo na územie Slovenska ďalšie maďarské obyvateľstvo, ktoré utekalo pred tureckým nebezpečenstvom.

Do postavenia národnostnej menšiny sa Maďari na Slovensku dostali po rozpade Rakúsko-Uhorska a následným vznikom Česko-Slovenska 1918. Po viedenskej arbitráži 1938 bola časť južného Slovenska pripojená k Maďarsku. Po skončení 2. svetovej vojny 1945 bolo okupované územie vrátené znovu Československu. Maďari a Nemci prezidentskými dekrétmi E. Beneša stratili štátne občianstvo, ktoré im bolo vrátené až po 1948. Na základe československo-maďarskej dohody o výmene obyvateľstva z 1946 prišlo z Maďarska 72 tisíc osôb a z Československa odišlo 90 tisíc osôb. V rámci zákonom nariadenej všeobecnej pracovnej povinnosti bolo zo Slovenska do Čiech presunutých 44 tisíc Maďarov, ktorí sa mohli vrátiť až po 1948. Počas reslovakizácie 363 tisíc osôb maďarskej národnosti prijalo slovenskú národnosť.

Štatistiky z 20. a začiatku 21. storočia uvádzajú nasledovné počty Maďarov na Slovensku:

1910 – 884 309 (30,29%);
1921 - 650 597 (21,68%);
1930 – 592 337 (17,79%);
1950 – 354 532 (10,3%);
1961 – 518 782 (12,43%);
1970 – 552 006 (12,17%);
1991 – 567 296 (10,76%);
2001 – 520 528 (9,7%) obyvateľov.

Maďari na Slovensku sú príslušníkmi najmä rímskokatolíckej a reformovanej kresťanskej cirkvi. Členia sa na viacero regionálnych skupín, z ktorých najznámejšie sú barkovia a palóci. Z geografického hľadiska sa územie južného Slovenska obývané Maďarmi člení na tri hlavné regióny.

1. Podunajský región, ktorý sa ďalej člení na menšie oblasti – Žitný ostrov (Csallóköz), Matúšova zem (Mátyusföld), Podzoborie (Zoborvidék) a územie medzi Váhom a Hronom. Rôznorodosť prírodného prostredia regiónu sa odrazila aj na javoch jej tradičnej kultúry. Pestovanie obilnín dominovalo len na Matúšovej zemi a Podzoborí. Darilo sa tu aj vinohradníctvu a pestovaniu zeleniny. Na Žitnom ostrove sa do obdobia rozsiahlych melioračných úprav koncom 19. storočia choval najmä dobytok. Zvláštnosťou v Podzoborí bol chov sivého stepného dobytka, byvolov a somárov. V oblasti Matúšovej zemi bol rozšírený chov hydiny na predaj. Množstvo vodných tokov, Váh i Dunaj dali vzniknúť rybárstvu. Na Dunaji sa ešte v 1. polovici 20. storočia dokonca ryžovalo zlato. V staviteľstve ako stavebný materiál prevládala hlina s archaickými technikami vykladania a nabíjania stien, so sochovou a nožnicovou konštrukciou strechy. Už na prelome 19. a 20. storočia nastúpil v regióne proces urbanizácie tradičnej kultúry, ktorý sa odrazil najmä v tradičnom odeve. V duchovnej kultúre sú pre región charakteristické fašiangové obchôdzky (dőrejárás), vynášanie zimy (kiszehajtás) a bohatý repertoár žatevných a baladických piesní.

2. Palócky región – tvorí južná časť územia Hontianskej, Novohradskej a Gemerskej župy. Predstavuje geograficky a etnicky najčlenitejšiu oblasť obývanú Maďarmi na Slovensku. Prírodné prostredie regiónu prialo predovšetkým chovu dobytka, zvlášť salašnému chovu oviec, ovocinárstvu i vinohradníctvu, drevorubačstvu a páleniu dreveného uhlia. V oblasti Gemera bolo rozvinuté vyspelé baníctvo kovových rúd. Remeselnú a domácku výrobu reprezentovalo najmä hrnčiarstvo i výroba dreveného náradia. V oblasti, väčšinou vzdialenej od väčších mestských centier sa pomerne dlho udržali archaické prvky najmä v stravovaní, odeve a v staviteľstve. Z prejavov duchovnej kultúry je pre oblasť charakteristické vynášanie moreny/kiseľa a vianočná betlehemská hra s postavou Guba/Kuba. V ústnej slovesnosti sa zachovali zmienky o mýtickom tvorovi, ktorý pojedá mesiac a o banskom škriatkovi. Pre oblasť Gemera sú typické povesti o kráľovi Matejovi.

3. Východoslovenský región, ktorý sa člení na Uhžskú oblasť (Ung-vidék) a Medzibodrožie (Bodrogköz). Zamokrené územie regiónu neumožnilo rozvinúť pestovanie obilnín, darilo sa tu však pestovaniu konope. Pre južnú časť regiónu bolo charakteristické ovocinárstvo a vinohradníctvo. Chov hospodárskych zvierat bol zameraný na sivý stepný dobytok a ošípané. Darilo sa tu tiež rybárstvu, lovu vtákov a brtníctvu. Na miestnych prírodných materiáloch – šachore a prútí bola založená domácka výroba rohoží a košov. Rozvinuté bolo tiež tkáčstvo. Výtvarný prejav reprezentuje drevorezba na náhrobníkoch a stĺpoch brán a výroba predmetov z rohoviny, medzi ktorými zvlášť vynikajú zdobené trúby. K zvláštnostiam duchovnej kultúry patrilo pochovávanie mládencov s rekvizitou meča. Na prelome 19. a 20. storočia sa veľa ľudí z oblasti vysťahovalo do USA. Vysťahovalci prinášali do oblasti relatívny blahobyt spojený s modernizačnými prvkami v hospodárstve, staviteľstve a bývaní.

Tradičná kultúra Maďarov na Slovensku sa v dôsledku dlhodobého spolužitia so Slovákmi svojim charakterom vzdialila od tradičnej kultúry Maďarov v Maďarsku a súčasne sa priblížila ku tradičnej kultúre Slovákov na Slovensku. Postupne tak vznikla zvláštna menšinová kultúra, ktorá je rovnako vzdialená ako je aj blízka, tak ku kultúre Maďarov v Maďarsku a ako aj ku kultúre Slovákov na Slovensku, nie je však totožná ani s jednou.

Autor: Mojmír Benža

Pozri aj: barkovia, palóci
Register: Žitný ostrov (Csallóköz), Matúšova zem (Mátyusföld), Podzoborie (Zoborvidék), Uhžská oblasť (Ung-vidék), Medzibodrožie (Bodrogköz)
Literatúra: Botík, J.: Etnická história Slovenska, Bratislava 2007.
Liszka, J.: Národopis Maďarov na Slovensku, Komárno-Dunajská Streda 2003.