Slovenský ľudový umelecký kolektív
Tradičná ľudová kultúra Slovenska slovom a obrazom

Chorváti na Slovensku

národnostná menšina žijúca od 16. storočia na okolí Bratislavy. Na Slovensko sa Chorváti dostali prostredníctvom chorvátskej kolonizácie v dôsledku expanzie Osmanskej ríše. Išlo o sedliakov, ale aj príslušníkov nižšej a vyššej šľachty. Vzhľadom na jazykovú a etnickú príbuznosť do veľkej miery asimilovali so slovenským obyvateľstvom. Už v 18. storočí boli chorvátske etnické prvky čiastočne zmiešané so slovenskými, preto ich prínos do tradičnej kultúry Slovenska ťažko presne identifikovať. Najzreteľnejšie sa prejavujú v jazyku, v priezviskách zakončených koncovkou -ič (-its, -itz) a v chotárnych názvoch obcí (Stazica, Zavrce, Grba, Bríge ap.). Chorvátske priezviská a chotárne názvy sa zachovali aj v obciach, v ktorých už iných stôp po Chorvátoch niet. Do súčasnosti sa chorvátsky jazyk a etnické vedomie zachovali u časti obyvateľov obcí Chorvátsky Grob, Devínska Nová Ves, Dúbravka, Jarovce a Čunovo. Chorvátmi osídlené obce spadajú do 2 nárečových variantov:

1. kajkavské nárečie – zachovalo sa len v Chorvátskom Grobe;

2. čakavské nárečie – zahrnuje zadunajské obce, Záhorie a pokračuje na Morave.

Po chorvátsky sa komunikuje v rodinách a v susedskom styku, spravidla len v úzkom okruhu ľudí, prevažne starousadlíkov. Chorvátsky jazyk sa vyskytuje takmer výlučne v ústnej forme, len v Jarovciach a v Čunove sa nachádzajú chorvátske nápisy na náhrobných kameňoch, na stuhách pohrebných vencov, na stenách kostola, i v súkromnej korešpondencii. Spisovná chorvátčina je od nárečia dosť odlišná, napriek tomu sa v mnohých rodinách a miestnych knižniciach vyskytuje chorvátska literatúra – noviny, časopisy, náboženské knihy a staré kalendáre. K zachovaniu chorvátskeho jazyka najviac prispeli školy a cirkev. V chorvátskom jazyku (gradiščanskom dialekte) sa najdlhšie vyučovalo v zadunajských obciach Čunovo (1920), Jarovce (1947). Aj v súčasnosti sa tu slúžia chorvátske omše. Pútnickým miestom Chorvátov bola Dúbravka, kde sa púte konali 27. septembra na sviatok Damiána a Kozmu, prichádzali na ne aj Chorváti zo zadunajska a Rakúska. Vytvorením štátnych hraníc 1918 a ich neskoršími posunmi (1947) sa stalo, že mnohí Chorváti zo zadunajských obcí majú príbuzných v Rakúsku alebo Maďarsku. Z tradičnej kultúry Chorvátov sa zachovali len piesne a krátke slovesné útvary. Spevný repertoár jednotlivých chorvátskych obcí je odlišný. V Jarovciach je významným kultúrnym symbolom hudobný nástroj – tamburica. Oficiálne si väčšina obyvateľov chorvátskeho pôvodu uvádza slovenskú národnosť, čo zastiera prehľad o ich počte. V 1988 vznikol Festival chorvátskej kultúry, od 1990 pôsobí Chorvátsky kultúrny zväz s centrom v Devínskej Novej Vsi. Tu sa nachádza aj Múzeum kultúry Chorvátov na Slovensku SNM. K upevneniu chorvátskeho vedomia v posledných desaťročiach prispeli kultúrne kontakty s Chorvátmi z Rakúska, Maďarska, Čiech a Chorvátska, výučba chorvátskeho jazyka, existencia folklórnych súborov a publikačná činnosť v chorvátskom gradiščanskom dialekte.

Autor: Zuzana Beňušková

Pozri aj: chorvátska kolonizácia
Literatúra: Botík, J.: Slovenskí Chorváti. Etnokultúrny vývin z pohľadu spoločenskovedných poznatkov. Bratislava 2001.
Botík, J.: Etnická história Slovenska, Bratislava 2007.