Slovenský ľudový umelecký kolektív
Tradičná ľudová kultúra Slovenska slovom a obrazom

notár

predstaviteľ administratívy, výkonný orgán štátnej správy a poradca obecnej správy. Za feudalizmu pôsobili notári v mestách a na panstvách, na dedinách ich bolo málo. V 18. storočí mali už aj dedinské obce, obyčajne dve – tri spolu, jedného notára (niekedy ním bol učiteľ, farár). Podľa Tereziánskeho urbára (1767) notár tvoril s richtárom a prísažnými trojicu orgánov obce. Predpokladom vykonávania funkcie bolo požadované vzdelanie, potrebné na to, aby viedol obecnú knihu, spolupracoval pri zostavovaní pozemkového a domového katastra, zostavoval rozličné zmluvy, posledné vôle atď. Zároveň v rámci svojej funkcie zastupoval zemepanské, stoličné a štátne záujmy. Od roku 1904 viedol matriku. Vytvorením dvoch kompetenčných sfér na úrovni sídiel (zákon z roku 1922) – pôvodnej samosprávnej a štátnej, sa stal notársky úrad reprezentantom štátu. Jeho hlavnou úlohou bolo kontrolovať uznesenia mestských a zastupiteľských zborov, aby sa neporušovali zákony a vládne nariadenia. Mnohé z funkcií notára vytvorených tradíciou sa v menších obciach ďalej udržiavali: vybavoval rozličnú súkromnú i úradnú korešpondenciu, viedol voľby do obecného úradu, zúčastňoval sa na voľbe obecných sluhov, licitáciách, bol prítomný pri predaji alebo nájme nehnuteľností atď. Zákonom inštitúcia notárskeho úradu v dedinských obciach zanikla v 1949 a boli zriadené štátne notárstva;

2. predstaviteľ štátneho notárstva, úradná osoba, poverená spisovaním a overovaním hodnovernosti úradných listín.

Autor: Zora Apáthyová-Rusnáková

Pozri aj: richtár, obecná samospráva
Literatúra: Rebro, K.: Urbárska regulácia Márie Terézie a poddanské reformy Jozefa II. Bratislava 1959.
Horváth, P.: Poddaný ľud na Slovensku v 1. polovici 18. storočia. Bratislava 1963.
Rosenauer, O.: Obecné zriadenie platné na Slovensku na základe Uhorského zákona č. XXII. z r. 1886, doplnené zákonmi československými a príslušnou judikatúrou. Bratislava 1924.