prímenie
(prídomok, prímeno)
1. druhé meno, ktoré sa pridávalo v stredoveku ku krstnému menu. Používali sa zväčša len krstné mená, z ktorých sa stávali prímenia. Ak sa dedili po otcovi, boli to patronymiká, ak po matke, tak matronymiká. Tvorili sa rozličnými príponami (Matejov syn Jakub – Jakub Mateje). V 15.–17. storočí sa začali pridávať mená podľa povolania, majetku, bydliska alebo iných znakov totožnosti. Povinne používať priezvisko vyvinuté z prímenia nariadil až Jozef II. na konci 18. storočia;
2. druhé meno, ktoré sa pridávalo k priezvisku po uzákonení jeho používania, keďže v dedine bolo veľa rovnakých priezvisk, rozlišovali sa ním menovci. Prímenie sa mohlo i dediť, často však okolie vymyslelo priliehavejšie, nové, niekedy posmešné, či podľa podobných pravidiel ako v prípade druhého mena. V obci tak všetci obyvatelia poznali druhých skôr podľa prímenia ako podľa priezviska, ľudia niekedy prijali prímenie za rovnocenné priezvisku. Problémy priniesli až súpisy obyvateľstva, ľudia i celé rodiny používali niekedy priezvisko, inokedy prímenie či dokonca oboje (napr. Matej Jakab-Plešivec).
Autor: Ľubica Herzánová-Voľanská
Pozri aj: | menovci, prezývka |
---|---|
Literatúra: | Kováčik, M.: Balocké priezviská. In: Kováčik, P. – Ťažký, L.: Čierny Balog. Bratislava 2003, 137-147. Švecová, S.: Príbuzenská skupina a patronýmia na Slovensku. In: Slovenský národopis, roč. 19, 1971, č. 1, 3-9. Ušak, J.: Rodinný a spoločenský život. In: Liptovská Teplička. Zostavil J. Michálek. Košice 1973, 85-95. |