prímenie

(prídomok, prímeno)

1. druhé meno, ktoré sa pridávalo v stredoveku ku krstnému menu. Používali sa zväčša len krstné mená, z ktorých sa stávali prímenia. Ak sa dedili po otcovi, boli to patronymiká, ak po matke, tak matronymiká. Tvorili sa rozličnými príponami (Matejov syn Jakub – Jakub Mateje). V 15.–17. storočí sa začali pridávať mená podľa povolania, majetku, bydliska alebo iných znakov totožnosti. Povinne používať priezvisko vyvinuté z prímenia nariadil až Jozef II. na konci 18. storočia;

2. druhé meno, ktoré sa pridávalo k priezvisku po uzákonení jeho používania, keďže v dedine bolo veľa rovnakých priezvisk, rozlišovali sa ním menovci. Prímenie sa mohlo i dediť, často však okolie vymyslelo priliehavejšie, nové, niekedy posmešné, či podľa podobných pravidiel ako v prípade druhého mena. V obci tak všetci obyvatelia poznali druhých skôr podľa prímenia ako podľa priezviska, ľudia niekedy prijali prímenie za rovnocenné priezvisku. Problémy priniesli až súpisy obyvateľstva, ľudia i celé rodiny používali niekedy priezvisko, inokedy prímenie či dokonca oboje (napr. Matej Jakab-Plešivec).

Autor: Ľubica Herzánová-Voľanská