Slovenský ľudový umelecký kolektív
Tradičná ľudová kultúra Slovenska slovom a obrazom

dedičný majetok

(dedovizeňstvo)

zdedený hnuteľný i nehnuteľný majetok, na ktorý mali podľa Tripartita (1514) poddaní dedičné právo. Týmto právom mohli voľne disponovať (na rozdiel od majetku nadobudnutého), zároveň ich k pôde v súvislosti s podstatou feudálnej ekonomiky pripútavalo. Nárečovo sa nazýval aj dedovizeň, otcovizeň či írek a je považovaný za rezíduum majetkového spoločenstva rodu či nedielu. Považoval sa za majetok rodiny, majiteľ ho musel zachovať pre rodinu a nemal právo ho scudziť, naopak rodina sa snažila o jeho zveľadenie. Postupom času s ním spravidla splýval majetok nadobudnutý (novozaložené kopanice, prikúpené role, novopostavené objekty a pod.), ktorý dedili potomkovia. Ak nebolo potomkov, dedenie dedičného a nadobudnutého majetku sa odlišovalo. Dedičný majetok zrušil zákon z roku 1848, ktorý umožnil vytvorenie jednotného dedičského práva bez ohľadu na pohlavie a rodové výsady. V obyčajovom práve však dedičný majetok pretrvával naďalej až po zmeny pozemkového vlastníctva po druhej svetovej vojne.

Autor: Ľubica Herzánová-Voľanská

Pozri aj: dedenie, deľba majetku, osobitok, spoluvlastníctvo, veno, výbava, výplata z dedičstva
Literatúra: Botíková, M. – Jakubíková, K. – Švecová, S.: Tradície slovenskej rodiny. Bratislava 1997.
Luby, Š.: Dejiny súkromného práva na Slovensku. Bratislava 2002.
Markov, J.: Z právneho zvykoslovia Liptova. In: Slovenský národopis, roč. 4, 1956, č. 1, 78-100.
Tolnai, Gy.: Dejiny uhorského kapitalizmu. Bratislava 1949.