Slovenský ľudový umelecký kolektív
Tradičná ľudová kultúra Slovenska slovom a obrazom

slúžka

Slúžky na majeri Havkáč vo sviatočnom odeve. Budmerice (okr. Pezinok), 1929 - 1930. Autor neznámy. Archív negatívov Ústavu etnológie SAV v Bratislave

(dzífka, služnyca, robotná pospolkyňa, chúva, maďarsky čelédláň, nemecky dínstmédchen)

mladé slobodné dievčatá (nezriedka aj šesťročné) pracujúce vo vidieckej alebo mestskej rodine za odmenu. V rodinách strednej a majetnejšej vrstvy mestského obyvateľstva nachádzali zamestnanie obvykle dievčatá z okolitého vidieka. Vykonávali práce spojené s vedením domácnosti (varenie, podávanie jedál, pranie a hladenie bielizne, upratovanie, s domácou paňou obstarávali nákupy), boli poverené starostlivosťou o deti (vychovávateľky; nurses), starali sa o jednotlivých členov rodiny (komorná, frajcimerka). Pri najímaní slúžky do rodiny sa často prihliadalo aj na ich jazykové znalosti, vítané boli nemecky a maďarsky hovoriace dievčatá, ktoré naučili slovenské deti cudzí jazyk. Slovenské dievčatá do služby odchádzali tiež na reč, na frajmak, nemecky ajntauš, do maďarských a nemeckých rodín. Do mesta odchádzali do služby dievčatá aj z bohatých gazdovských rodín, aby sa naučili mravom a zvyklostiam spoločenského života i vedeniu domácnosti, čo sa považovalo za vhodnú prípravu pre manželstvo. Medzi povinnosti slúžky na vidieku patrili aj niektoré práce súvisiace s poľnohospodárstvom. Ukončenie služby znamenalo nielen výplatu dohovorenej odmeny, ale neraz i obdarovanie slúžky (šatka, utierky, obrusy, zástery, látka na šaty, parádne čižmy). V prvých desaťročiach 20. storočia patrilo 3766 osôb k „domácemu“ služobníctvu, z toho bola prevaha žien.

Autor: Magdaléna Paríková

Pozri aj: služobníctvo
Literatúra: Paríková, M.: Miesto a funkcie služobníctva v lokálnom spoločenstve. In: Slovenský národopis, roč. 38, 1990, 191- 193.
Škovierová, Z.: Spoločenský život. In: Rača. Vlastivedná monografia. Zostavil J. Podolák. Bratislava 1989, 184 – 185.