Slovenský ľudový umelecký kolektív
Tradičná ľudová kultúra Slovenska slovom a obrazom

prezývka

ustálené pomenovanie, formula, významovo vyplývajúca z určitej príznačnej vlastnosti, obsahujúca prvok hodnotenia, obvykle negatívneho. Časť prezývky tvoria parémie. Podľa významu a funkcie sa rozdeľujú na prezývky:

1. posmešné, blízke nadávke (o tučnom – Bucko, o starej – stará Krkoška, o falošnom – farizej). Záviselo od adresáta, či prezývku považoval za hanlivé meno alebo za prímenie, čiže druhé priezvisko. Ak sa prezývka omylom použila pri oslovení, vyznela ako urážka. Ľudová terminológia často nerozlišovala prezývku od prímenia, volali ich „prezývané meno“, „prídavné meno“, „prímenie“. Patria sem aj prezývky jednotlivých sociálnych skupín (Zeman – chleba nemám, Jurista – čo neverí v Krista);

2. osobné prezývky, ktoré vznikali skomolením vlastného mena alebo sa svojím pôvodom viažu k situácii, z ktorej vznikli (Kakus, Motúz). Ide prevažne o parémie, tradične používané na charakterizovanie ľudí alebo miest. Na Slovensku majú posmešný charakter. Rozdeľujú sa na prezývky jednotlivých národov a národností, napr. Nemec-nevedz, prezývky krajov, miest a dedín a ich obyvateľov, napr. Turčania- repkári; Žilinci-kapustniari, Rajčania-kožkári. Prezývky sú i v súčasnosti veľmi živé, uplatňujú sa v každodennej konverzácii aj v písanej literatúre.

Autor: Zuzana Profantová

Pozri aj: príslovie, porekadlo, úslovie, nadávky, prímenie
Literatúra: Záturecký, A. P.: Slovenské príslovia, porekadlá, úslovia a hádanky. Bratislava 2005.
Profantová, Z.: Slovenské príslovia a porekadlá. Výber zo zbierky A. P. Zátureckého. Bratislava 1996. I., II.
Profantová, Z.: Little Fish are Sweet. Selected Writing of Proverbs. Bratislava 1977.