Slovenský ľudový umelecký kolektív
Tradičná ľudová kultúra Slovenska slovom a obrazom

zvonenie

Drevená zvonica. Medovarce (okr. Zvolen), stav z roku 1978. Archív diapozitívov Ústavu etnológie SAV. Foto: O. Danglová

ustálená forma šírenia informácií (signálov) prostredníctvom hlasu zvona. V 12. storočí nariadila používanie posvätených zvonov kresťanská cirkev. Z veže kostola sa zvonením oznamoval začiatok a koniec bohoslužieb. Cez veľkonočný týždeň bolo na znamenie smútku zvonenie prerušené. Zvonením sa oznamoval čas (ráno, poludnie, večer), najdlhšie sa udržalo večerné zvonenie na Anjel Pána, otvárali sa trhy, ohlasoval poplach a slávnostné príležitosti. Ak sa blížilo nebezpečenstvo, požiar, povodeň alebo búrka, zvonilo sa na jednu stranu zvona. Na dedinách zvonenie sprevádzalo prelomové udalosti ľudského života: narodenie, svadbu, smrť. Podľa zaužívanej reči zvona umieráčika sa dalo usúdiť na pohlavie, vek, stav a majetnosť zomretého (mladým zvonili krátko, ženám na menších zvonoch, samovraha pochovali bez zvonenia). Hlas zvonu zvykli obyvatelia spájať s rytmickými formulami (bohatému zvonili Mal kone, mal voly; chudobnému: Nič nemal, nič nemal).

Autor: Oľga Danglová

Pozri aj: Veľká noc
Literatúra: Jiřikovská, V.: Hlas zvonů a rytmus vesnického života. In Středočeský vlastivědní sborník 1995, s. 49-58.
Špiritza, J.: O zvonolejárstve a zvonoch. In Vlastivedný časopis 18, 1969, s. 122-126.