Slovenský ľudový umelecký kolektív
Tradičná ľudová kultúra Slovenska slovom a obrazom

gýč

Model hradu v predzáhradke domu. Slovenská Ves (okr. Poprad), 1975. Archív diapozitívov Ústavu etnológie SAV. Foto Nora Siegelová

výtvor alebo prejav predstierajúci umelecké kvality a hodnoty, ktoré v skutočnosti nemá. Chápe sa aj ako spoločenský fenomén, ktorého princípom je komolenie hodnôt: pózou sa nahrádza reálny život, sentimentom cit, v estetickej oblasti neumeleckým artefaktom umelecký, nepravým materiálom pravý. Názory, čo je a čo nie je gýč, sú dobovo a sociálne podmienené. Gýč ako osobitý jav sa začal vnímať začiatkom 20. storočia v dôsledku prehĺbenia rozporov medzi profesionálnym umením a spoločnosťou. Široké vrstvy nestačili absorbovať a chápať premeny profesionálneho umenia a pri voľbe medzi ním a gýčom volili gýč pre jeho ľúbivosť a ľahšiu zrozumiteľnosť vyjadrovacích prostriedkov. Vo vidieckom prostredí sa gýč začal výraznejšie presadzovať v období urbanizácie, spojenej so zrýchleným a nedostatočne zažitým prijímaním a adaptovaním mestských kultúrnych foriem. Súčasný folklórny gýč siaha po zľahčených, náhražkových vyjadrovacích prostriedkoch ľudového umenia, aby prostredníctvom nich predstieral znaky národnej alebo regionálnej rýdzosti. V oblasti masovej kultúry sa prezentuje ako konvenčná predstava o ľudovosti (suveníry, pohľadnice, vybavenie turisticko-gastronomických zariadení).

Autor: Oľga Danglová

Pozri aj: ľudové umenie
Literatúra: Jeřábek, R.: Folklor-Horror-Picture-Show I.-IV. In Umění a řemesla 1984, č. 3, 1985, s. 1-3.
Kulka, T.: Umění a kýč. Praha 1994.