Slovenský ľudový umelecký kolektív
Tradičná ľudová kultúra Slovenska slovom a obrazom

ľudové umenie

1. v širšom zmysle súbor všetkých umeleckých prejavov vzniknutých a užívaných v tradičnom ľudovom prostredí;

2. v užšom zmysle výtvarná produkcia rozšírená v tomto prostredí. Charakteristickými črtami ľudového umenia bola anonymnosť a kolektívnosť, ktorá sa prejavovala vo formách a obsahoch prijateľných a zrozumiteľných pre dané spoločenstvo. Tiež variantnosť, vyjadrená v rozmanitej škále prístupov k všeobecne platným vzorom. Veľkú úlohu v predmetovom svete ľudových vrstiev hralo dôverné poznanie materiálov, spôsobov ich spracovania, vrátane pokusov o ich estetické stvárnenie, ktoré sa uplatňovali v rozmanitej škále materiálov. V ich rámci sa formovali jednotlivé výtvarné druhy: drevo (rezbárstvo), textil (tkanina, modrotlač, výšivka, čipka), kov (drotárstvo, šperkárstvo), hlina (keramika), sklo, koža, kameň (kamenosochárstvo). V slovenskom ľudovom umení sa prelínali a pretvárali výtvarné tradície teritoriálne blízkych národov, rovnako ako prvky karpatsko-balkánskej tradície, súvisiace s pastierskym elementom v ľudovej kultúre Slovenska. V stredoeurópskom kontexte sa slovenské ľudové umenie javí ako mnohostranné v zastúpení jednotlivých výtvarných druhov a bohaté v množstve lokálnych a regionálnych diferenciácií. Náznaky vzniku ľudového umenia súvisia so spoločenskou diferenciáciou, ktorej výsledkom bolo odlíšenie umenia privilegovaných vrstiev od vrstiev ľudových. V Uhorsku sa začalo rysovať približne od 14. – 15. storočia. So zlepšením hospodárskej situácie ľudových vrstiev po tereziánskych reformách v 18. storočí začal v dedinskom prostredí stúpať dopyt po esteticky stvárnených predmetoch. Vývin ľudového umenia kulminoval na Slovensku v 19. storočí, v mnohých regiónoch ešte v 1. polovici. 20. storočia. Množstvo výtvarne stvárnených artefaktov pochádzalo vtedy z rúk priamych užívateľov v dedinskom prostredí, náročnejšie výrobky zhotovovali špecialisti alebo profesionálni remeselníci. V tomto období vznikali aj strediská výroby určitých výtvarných druhov a formovali sa ich bohaté a rozvetvené lokálne a regionálne dialekty. V dôsledku postupného narúšania kultúrnej uzavretosti vidieka, úpadku roľníckych hospodárstiev a zľudovených remesiel, ktoré už nedokázali konkurovať priemyselným výrobkom, došlo v období od konca 19. do polovice 20. storočia k postupnej zámene autentickej výtvarnej produkcie za priemyselné výrobky. Ľudové umenie vo svojej tradičnej podobe postupne zaniká.

Autor: Oľga Danglová

Pozri aj: ---
Literatúra: Danglová, O.: Ľudové umenie na Slovensku. Kontexty a súvislosti. In Tradícia dnes? Ústredie ľudovej umeleckej výroby, Bratislava 2007, s. 15-50.
Kovačevičová, S.: Lidové výtvarné umění. Praha 1974.