Slovenský ľudový umelecký kolektív
Tradičná ľudová kultúra Slovenska slovom a obrazom

živý oheň

(nový oheň, čistý oheň, svätý oheň, boží oheň, suchý oheň, žimny oheň, vatra)

oheň roznecovaný archaickým spôsobom: trením dvoch kusov dreva, prípadne tiež kresaním ocieľky o kremeň. Pripisovali sa mu ochranné, očistné a liečivé účinky. Zapaľoval sa na Veľkú noc, na Jána Krstiteľa (24. jún), na Vianoce, pri šírení cholery, moru. Podľa tradičných predstáv zabraňoval prístupu zlého ducha a vampíra. Achaický spôsob roznecovania sa do 20. storočia zachoval v pastierskych oblastiach Slovenska a Moravy (na Valašsku sa nazýval dřevěný oheň) pri prvom príchode na salaš. Okurovanie oviec jeho uhlíkmi malo zabrániť pôsobeniu škodlivých síl. V období zimného slnovratu a Vianoc sa v domácnostiach zapaľoval pred východom slnka a pripravovali sa na ňom vianočné jedlá. Prvé uhlíky sa odkladali na liečenie. Oheň nesmel počas sviatkov vyhasnúť, nesmel sa požičať. Pálenie kmeňa alebo pňa počas Vianoc bolo známe aj u južných Slovanov, podobný zvyk poznali aj Germáni. Roznecovanie živého ohňa v jarnom období prevzalo v 8. storočí do svojich obradov kresťanstvo.

Autor: Eva Riečanská

Pozri aj: Veľká Noc, Biela sobota, Ján Krstiteľ, cholera, liečebné prostriedky, mor, duch, upír, očistná mágia, oheň, pastierske obyčaje, slnovrat, okurovanie, vianočné jedlá
Literatúra: Horváthová, E.: Rok vo zvykoch nášho ľudu. Bratislava 1986.
Váňa, Z.: Svět slovanských bohů a démonů. Praha 1990.