Slovenský ľudový umelecký kolektív
Tradičná ľudová kultúra Slovenska slovom a obrazom

výkal

pevný i tekutý výlučok tráviacej a močovej sústavy človeka, zvieraťa – stolica a moč. Výkalmi, zmiešanými s podstielkou (hnoj) i bez nej (trus sliepok pri pestovaní konopy), sa hnojila pôda. Z pohľadu mágie bol človek so svojím výkalom (svojincom) spojený i po jeho vylúčení. Tak bolo možné človeku uškodiť (porobiť) manipuláciou s jeho ukradnutým výkalom. Na základe predstavy, že výkal (hovno, cicholežajka) je pre nadprirodzené sily odpudivý, bol prvkom magických liečebných a ochranných úkonov. Na telo priložený svojinec i detský výkal odháňal lišaj, svrab, moru. Pôsobil i vo forme slova: v Gemeri pri liečení jačmeňa v oku zariekaním chorý vravel: Mám v oku jačmeň. Iná osoba odvetila: Hovno, nie jačmeň! Na mieste činu zanechaný výkal mal chrániť zlodeja pred odhalením. Racionálne bola vnímaná liečba hnisavých rán a popálenín priložením trusu koňa, pitie odvaru z trusu vrabcov pri bolesti brucha a iné.

Autor: Juraj Zajonc

Pozri aj: hnojenie, jačmeň, konopa siata, lišaj, porobenie, magické úkony, magické prostriedky, zariekanie
Literatúra: Čajánková, E.: Liečenie. In: Banícka dedina Žakarovce. Bratislava 1956, 483-487.
Jakubíková, K.: Ľudové liečenie. In: Zamagurie. Národopisná monografia oblasti. Zostavil J. Podolák. Košice 1972, 263-269.
Palkovič, K.: Rukopisná knižka o liečení domácich zvierat z 18. storočia. In: Slovenský národopis, roč. 14, 1966, 327-338.