Slovenský ľudový umelecký kolektív
Tradičná ľudová kultúra Slovenska slovom a obrazom

vlk

Lov vlkov v Ždiari (okr. Poprad), 1870. SNM – Etnografické múzeum v Martine. Autor neznámy. Reprodukcia: J. Dérer

divožijúci psovitý dravec (latinsky Canis lupus), ohrozujúci v dobytkárskych horských regiónoch voľne sa pasúce stáda kráv a oviec, na Liptove chytaný pastiermi do siete a ubíjaný okovanými ovčiarskymi palicami. Symbol sily, odolnosti, krvilačnosti. V horských oblastiach Slovenska sa zachovávali viaceré, na magickú ochranu dobytka zamerané úkony. Obyčaj, pri ktorom dobytok pri prvom jarnom výhone prešiel cez zámok alebo uzavretú reťaz, mal zamknúť vlkovi pysk. V niektorých obciach Hontu dodržiavali ešte v medzivojnovom období zákaz pradenia na deň Ondreja s odôvodnením, aby sa vlk medzi ovce nezapriadol; na oravských salašoch ešte začiatkom 20. storočia zvykli pastieri na začiatku sezóny pasenia pustiť jedného barana do hory, aby vlci nenapádali stádo. V dedinách doliny Hornádu gazdovia odoberali kúsky zo štedrovečerných jedál do džbánu s vodou so slovami: Vĺčku, vĺčku, poď s nami na večer, ak nepôjdeš teraz, nechoď do celého rôčka ku našemu stádu! V starších poverových rozprávaniach jazdia na vlkoch čarodejnice.

Autor: Katarína Popelková

Pozri aj: výhon, pradenie, striga, pasenie
Literatúra: Huska, M.: Tradície ľudového lapania vlkov v Liptove. In: Vlastivedný sborník Považia, roč. 7, 1965, 130-139.
Horváthová, E.: Príroda v svetonázorových predstavách slovenského ľudu. In: Studia academica slovaca, roč. 6, 1977, 161-176.
Horváthová, E.: Zvyky a obrady. In: Hont : Tradície ľudovej kultúry. Zost. J. Botík. Banská Bystrica 1988, 468-548.