Slovenský ľudový umelecký kolektív
Tradičná ľudová kultúra Slovenska slovom a obrazom

strašidlo

(mátoha, zlý duch)

všeobecné označenie predstavy o nadprirodzenej bytosti, najmä ak ju nebolo možné bližšie identifikovať. Za strašidlo sa označovali aj rozličné lokálne démonické bytosti (vodník, biela pani, bludička, nekrstenec) i drobné poverové predstavy, s ktorými inak neboli späté vyslovene strašidelné historky. Strašidlám sa pripisovali i rôzne hlasy, kroky, plač, buchot a hluk bez viditeľného pôvodcu, vysvetľované zväčša ako zlé znamenia. Spôsobovali pocity úzkosti a tiesne. Strašidlo sa najčastejšie objavovalo na dejiskách tragédií a násilnej smrti, na miestach posledného odpočinku samovrahov alebo obetí vrážd, pri cintorínoch, opustených príbytkoch a na mostoch. V strašidelných podaniach vystupujú zjavenia v podobe tieňov, biele postavy zakrútené do plachty, pohrebné sprievody, mnísi, obesenci, skamenená pastierka, umrlčia rakva vhodená do domu, kôň bez čeľustí, biely pes s ohnivými očami či strašidelný zajac. Príbehy o strašidlách patrili na Slovensku medzi najobľúbenejšie témy pri priadkach, páračkách a spoločnom pasení dobytka.

Autor: Tatiana Cibulová

Pozri aj: démon, hlas, hluk, páračky, priadky, strašidelné miesta, znamenie, vodník, biela pani
Literatúra: Máchal, H.: Nákres slovanského bájesloví. Praha1891.
Melicherčík, A.: Slovenský folklór. Chrestomatia. Bratislava 1959.