Slovenský ľudový umelecký kolektív
Tradičná ľudová kultúra Slovenska slovom a obrazom

obradný plač

Vykladanie – odlučka - nad truhlou na dvore domu zomretej. Turie Pole (okr. Veľký Krtíš), 1950. Archív negatívov Ústavu etnológie SAV v Bratislave. Foto: J. Nový

rituálna súčasť obradov prechodu, predovšetkým pohrebu, potvrdzujúca právoplatnosť a nezvratnosť sociálnej a biologickej zmeny; protiklad obradného smiechu. Na väčšine nášho územia sa verilo, že neoplakaný mŕtvy sa môže stať revenantom alebo upírom. Preto plač musel zaznieť v tradíciou predpísanom čase a mieste, aby sa posilnil zdanlivo upokojujúci účinok na dušu mŕtveho. Vykonávateľkami obradného plaču pri pohrebe bola oplakávajúca žena, matka, dcéra, sestra mŕtveho (plačka – žena z príbuzenstva alebo najatá osoba), pri svadbe vydávajúca sa mladucha, družice, ženy z nevestinho príbuzenstva. Plač s rozvinutou obradovou funkciou bol u západných Slovanov potlačený najmä cirkevnými zákazmi. Ojedinelý výskyt však svedčí o jeho uplatňovaní v takých momentoch, akými sú konštatovanie smrti, príchod ľudí, ktorí sa dozvedeli o smrti, zatváranie truhly a jej vynášanie z domu, zo dvora, cesta do kostola, na cintorín a pochovávanie do zeme, ku ktorým sa viazali aj texty pohrebných odobierok. Obradný plač sa uplatňoval tiež pri hromadnom vyprevádzaní regrútov (napríklad počas svetových vojen) a pri neprirodzených úmrtiach.

Autor: Ľubica Chorváthová

Pozri aj: regrút, mladucha, obradný smiech, obrady prechodu, pohrebné odobierky, pohrebný plač, revenant, upír
Literatúra: Chorváthová, Ľ.: Smrť. In: Etnografický atlas Slovenska. Bratislava 1990, 74, mapy 17-24.
Komorovský, J.: K problémom historickej poetiky ľudových žalospevov u východných a južných Slovanov. In: Slovenský národopis, roč. 19, 1971, 43-45.
Burlasová, S.: K poetike a štýlu slovenských pohrebných nariekaní. In: Československé přednášky pro VIII. Mezinárodní sjezd slavistů v Záhřebu. Praha 1978.