Slovenský ľudový umelecký kolektív
Tradičná ľudová kultúra Slovenska slovom a obrazom

Meluzína

Meluzína v kúpeli. Ilustrácia z knihy vydanej v Ženeve  roku 1487. Prevzaté z Le livre de Mélusine. Genéve, 1487

vietor ako nadprirodzená ženská bytosť. Podľa tradičnej predstavy sa na Slovensku o krútivom vetre hovorilo ako o plači Meluzíny. Na západnom Slovensku ju podľa tradičných predstáv malo utíšiť, ak sa do vetra vyhodila hrsť múky. Predstava má pravdepodobne pôvod v povesti o víle Meluzíne. Jej nohy sa v dôsledku kliatby menili každú sobotu na hadí chvost. Bola manželkou rytiera Raymondina, ktorý ju nikdy v sobotu nesmel videť. Meluzína však zistila, že zákaz porušil. Premenená do podoby hada odletela z hradu Lusignan, na ktorý sa niekedy v noci vracala, aby sa postarala o svojich najmladších synov. Odvtedy sa na tomto hrade v južnom Francúzsku zjavovala, keď mal zmeniť majiteľa alebo tri dni pred smrťou niektorého z potomkov jej synov. Po prvý raz sa Meluzína spomína v spise História o Meluzíne, ktorý podľa rozličných európskych povestí v rokoch 1392 – 1394 spísal básnik Jan z Arrasu. Vietor nazývaný meluzína bol považovaný za znak zimy. Naznačuje to pranostika viažuca sa k 29. januáru: Na Saleského Františka meluzína si často zapíska.

Autor: Juraj Zajonc

Pozri aj: víla, obetiny, had
Literatúra: Antonín, L.: Bestiář. Bájná zvířata, živlové bytosti, monstra, obludy, nestvůry v knižní ilustraci konce středověké Evropy. Praha 2003.
Socháň, P.: Čo si slovenský ľud o vetre rozpráva. Rozličné druhy vetrov. In: Kalendár Slovenskej ligy, 9, 1934, 99-108.
Vondráček, V.: Fantastické a magické z hlediska psychiatrie. Bratislava 1993.