Slovenský ľudový umelecký kolektív
Tradičná ľudová kultúra Slovenska slovom a obrazom

krížne cesty

Na križovatke ciest za dedinou postavený drevený kríž. Cígeľka (okr. Bardejov), 1959. Archív negatívov Ústavu etnológie SAV v Bratislave. Foto: M. Markuš

križujúce alebo rozchádzajúce sa cesty, ktorým sa prisudzoval magický význam spojený s predstavou o hraniciach svetov; vhodné miesto na vykonávanie magických úkonov (podobne ako miesta zlievania troch potokov alebo jarkov – trojepotočie, brodky). Mali byť obľúbeným miestom pôsobenia nadprirodzených síl, najmä duchov a duší, ktoré sa tu zdržiavali pred konečným odchodom na miesto posmrtného života. Túto vieru podstatným spôsobom neoslabilo ani kresťanstvo, ktoré ich označovalo krížom. Od stredoveku tu bývali hostince pre kupcov a pocestných. Verilo sa, že krížne cesty sú dejiskom bosorských rákošov (sabatov čarodejníc). Pri nevyhnutnom prechode tadiaľ mali ľudia pri sebe amulety či iné ochranné predmety, prežehnávali alebo modlili sa pri krížoch. Samovrahov a ľudí, ktorí zahynuli v horách či mimo bydliska a za neznámych okolností, pochovávali priamo sem, hroby označili krížom, kopou kamenia alebo haluzia. Okoloidúci pocestní na ne prikladali kamene, halúzky a pomodlili sa, aby mŕtvy dosiahol pokoj. Do nedávnej minulosti sa na krížne cesty vynášali veci po bežných zomretých a tam sa spaľovali. Spomienka na krížne cesty sa zachovala aj v miestnych názvoch (Krížna ulica), démonologickom rozprávaní a historických povestiach.

Autor: Ľubica Chorváthová

Pozri aj: amulet, kríž, striga, strigôň, magické úkony, strašidelné miesta, revenant
Literatúra: Botík, J. (ed.) a kol.: Obyčajové tradície pri úmrtí a pochovávaní na Slovensku s osobitným zreteľom na etnickú a konfesionálnu mnohotvárnosť. Bratislava 2001.
Horváthová, E.: Duchovná kultúra. In: Horehronie. Ed. J. Mjartan. Bratislava 1974, 315.
Polívka, J.: Súpis slovenských rozprávok I-V. Turčiansky Svätý Martin 1923 - 1931.