Slovenský ľudový umelecký kolektív
Tradičná ľudová kultúra Slovenska slovom a obrazom

čepčenie

Snímanie party. Dolné Príbelce (okr. Lučenec), 1968. Archív negatívov Ústavu etnológie SAV v Bratislave. Foto: A. Pranda

(zavíjanie, kičkanie, povjazuvaňia)

svadobný obradový akt založenia čepca na hlavu mladuchy. Patrí medzi obrady prechodu – symbolizuje zmenu stavu mladuchy z dievky na vydatú ženu. Podľa tradície sa konalo ráno po svadobnej noci. V 20. storočí sa v dôsledku skrátenia svadieb časovo spojilo s obradom skladania venca mladuchy, čo bývalo o polnoci sobášneho dňa. Bolo to už v priestore domu ženícha (v komore, na povale, v stodole). Prítomné bývali len vydaté ženy. Čepiec mladuche zakladala zvyčajne jej krstná matka. Premenu symbolizovala aj zmena svadobného odevu. Mladucha mala spočiatku klásť odpor (skrývala sa, zhadzovala čepiec). Sprievodné magické úkony mali zabezpečiť jej plodnosť (chlapec kladený do jej lona), prosperitu (chlieb, koláč, peniaze položené do lona), ľahký pôrod (sedenie na vedre s vodou). Čepčenie sprevádzal spev obradových svadobných piesní s motívmi rozlúčky, ale aj erotických piesní o manželskom živote. Za čepčenie boli ženy odmenené pohostením, peniazmi od ženícha. Čepčenie sa zachovávalo aj v časoch, keď čepce zanikli (nahradila ich šatka). Aj v súčasnosti patrí čepčenie v rôzne zmenených podobách k najrozšírenejším svadobným obyčajom.

Autor: Kornélia Jakubíková

Pozri aj: čepiec, svadobná noc, obrady prechodu, odev mladuchy, plodonosná mágia, prosperitná mágia, svadobné piesne, šatka na hlavu
Literatúra: Komorovský, J.: Tradičná svadba u Slovanov. Bratislava 1976.