Slovenský ľudový umelecký kolektív
Tradičná ľudová kultúra Slovenska slovom a obrazom

spomienkové dni

sviatky venované pamiatke mŕtvych členov rodiny. Pôvodne sa konali spomienky, slávnosti a hostiny na počesť mŕtvych na hroboch v individuálnych pamätných dňoch – na 2., 3., 6., 9., 20., 40. alebo iný deň, potom po polroku alebo roku odo dňa úmrtia. Starostlivosť o mŕtvych predkov bola v tradícii indoeurópskych národov zakorenená tak silno, že postupne prešla do západoeurópskeho kresťanského obradového kalendára (Všechsvätých, Dušičky, Veľká noc, Turíce). Na Slovensku sa pod vplyvom cirkvi venovala zvýšená pozornosť čisteniu cintorína, úprave hrobov a kladeniu čečinových vencov, obkladaniu hrobov machom a čečinou na Sviatok všetkých svätých (1. november) a na Pamiatku zosnulých (2. november). V tieto dni horeli na hroboch sviečky ako symbol večného svetla, ktoré svieti dušiam veriacich. Kladenie kvetov na hroby je v roľníckej kultúre pomerne novým javom, rozšíril sa u nás koncom 19. storočia. Časté bolo zdobenie hrobov bahniatkami z vŕby posvätenými vo veľkonočnom týždni. Nosenie vianočného stromčeka na hroby mladých ľudí alebo detí je na Slovensku novým javom, rozšíreným po 2. svetovej vojne, môže však významovo súvisieť tiež so svadobným stromom alebo so sadením stromov na hroby mladých ľudí.

Autor: Ľubica Chorváthová

Pozri aj: hrob, smrť, strom, strom života, Sviatok všetkých svätých, Pamiatka zosnulých, vianočný stromček, veľkonočný týždeň, zeleň, cintorín, jedlo pre zomretých
Literatúra: Horváthová, E.: Rok vo zvykoch nášho ľudu. Bratislava 1986.
Chorváthová, Ľ.: Spomienkové slávnosti mŕtvych a výskum ich životnosti (návrh metodologického postupu). In: Národopisné informácie, 1980, č. 1, 237-245.
Murko, M: Stolování na hrobech (Das Grab als Tisch). In: Horák J. (ed.): Rozpravy z oboru slovanského národopisu. Praha 1947, 215-328.