Slovenský ľudový umelecký kolektív
Tradičná ľudová kultúra Slovenska slovom a obrazom

detský odev

Detský odev, Žakarovce, okr. Gelnica, 1953. Foto: Soňa Kovačevičová, Archív negatívov Ústavu etnológie SAV v Bratislave

súbor odevných súčastí detí do veku, kým nezačali nosiť odev dospelých. Prvým odevom novorodencov bola plienka. Dieťa po okúpaní zavinuli do viacerých plienok a ovinuli povojníkom. Pevné povitie malo zaručiť rovný rast dieťaťa. Novším spôsobom bolo zavinutie do perinky. Po niekoľkých týždňoch dostalo vzadu rozstrihnutú košieľku. Po 1. svetovej vojne sa zvykol na košieľku obliecť plátenný alebo pletený kabátik. Plienky a košieľky sa šili zo starého plátenného šatstva, aby boli mäkké. Dbalo sa pritom na to, aby mužské zvršky išli na chlapcov a ženské na dievčatá. Keď dieťa začalo chodiť, základom jeho odevu bola po členky siahajúca košeľa, strihom totožná s mužskou alebo ženskou košeľou. Nosila sa buď samostatne, alebo sa na ňu mohla ešte obliecť sukňa so živôtikom či šaty s rukávmi. Do 4.-6. roku nosili deti odev takmer nerozlíšený podľa pohlavia. Školopovinné deti nosili zjednodušený odev ako dospelí, väčšinou ušitý z domácich materiálov. Do konca 19. storočia sa detský odev šil väčšinou doma; využívalo sa tiež obnosené šatstvo po súrodencoch. Výzdobu tvorila jednoduchá výšivka, našívané stuhy, strojová výšivka. Odev bol pestrofarebný, dominujúca červená farba mala magickú ochrannú funkciu. Čepček nosili chlapci aj dievčatá, kým nešli do školy. U dievčat ho nahradila šatka, u chlapcov čiapka. Detská obuv bola do začiatku 20. storočia zhotovená väčšinou podomácky. Okrem zimy chodili deti do školy často bosé, prípadne viacero súrodencov malo spoločnú obuv. Po 1. svetovej vojne sa tradičný odev nahrádzal priemyselnými výrobkami. Rozdielnosť pohlavia sa u najmenších detí začala zvýrazňovať modrou (chlapci) a ružovou farbou (dievčatá).

Autor: Viera Nosáľová

Pozri aj: čepček, detský účes
Literatúra: ---