Slovenský ľudový umelecký kolektív
Tradičná ľudová kultúra Slovenska slovom a obrazom

strukovinové jedlá

jedlá, ktorých základom sú strukoviny. Na našom území patria strukoviny k najstarším kultúrnym plodinám. Z hľadiska výživy patria k najbohatším zdrojom rastlinných bielkovín. V období feudálneho hospodárstva mali väčší význam ako dnes. Pri absencii zemiakov a nedostatku mäsa tvorili dôležitú zložku každodennej stravy širokých vrstiev obyvateľstva. Veľkú spotrebu strukovín podmieňovali aj časté a dlhotrvajúce pôsty. Do obdobia všeobecného rozšírenia zemiakov na Slovensku boli najmä jedlá z hrachu a šošovice natoľko bežné a podstatné pre výživu ľudí, že sa nazývali stravou alebo strovou. Celé stáročia jedli ľudia hrach ako typickú strukovinu. Nechali ho na poli dozrieť a vylúpané suché semená varili na kašu alebo polievku. V čase nedostatku obilnín sa mlel aj na múku. V stredoveku sa bežne jedol naklíčený surový alebo opražený hrach. Medzi tradičné jedlá patril uvarený hrach zmiešaný s udusenou kapustou alebo s varenými jačmennými krúpami. V 19. storočí bol cenený najmä hrach zo Spiša a Turca a z okolia Bzovíka. Hrach patril aj k obradovým jedlám, podával sa najmä na svadobných hostinách a na Štedrú večeru. Na hrach sa ponáša slovienka – strukovina s guľatými plodmi s malým výčnelkom. Zvykla sa variť s koreňovou zeleninou alebo údeným mäsom na polievku. Ešte v 20. storočí bola populárna v okolí Nitry, kde sa miestami v záhradách pestuje dodnes. Podobnú históriu ako hrach mala aj šošovica. Pretože potrebuje teplejšie podnebie, na Slovensku sa pestovala v južnejších regiónoch. Šošovica (ľanča) sa zvykla variť na kašu alebo prívarok. Svojím vzhľadom pripomínala množstvo peňazí, preto sa varila na Vianoce alebo na Nový rok ako symbol želanej prosperity. Počas celého stredoveku ľudia konzumovali tiež bôb, aj keď sú jeho semená hrubšie a menej chutné ako u iných strukovín. Varili sa z neho polievky i prívarky a bôbová múka zo sušených semien sa pridávala k múke obilnej. Núdzovo sa varilo aj z bôbu vlčieho, ľudovo nazývaného konský. Mal menšie semená a bežne slúžil ako krmovina pre zvieratá. Bôb, podobne ako hrach, postupne z jedálneho lístka Slovákov vytláčala fazuľa, ktorá sa v Európe šírila po objavení Ameriky. V kuchyni sa varili fazuľové semená zmiešaná s krúpami, zemiakmi alebo s kyslou kapustou. Najznámejším jedlom, populárnym v slovenskej kuchyni dodnes, je fazuľová polievka, varená nasladko vo vode alebo nakyslo s mliekom či smotanou. Sviatočné druhy nesmú byť bez klobásy alebo údeného mäsa. Fazuľová polievka bývala v mnohých rodinách súčasťou Štedrej večere. V letnom období sa varil prívarok zo strúčkovej fazule, podávaný zväčša s vajíčkami. Na Slovensku sa miestami ešte pestuje aj cícer, ktorého plody pripomínajú baraniu hlavu a bývajú biele, červené a čierne. Varila sa z neho polievka alebo sa podával nahusto, podobne ako hrach a fazuľa. Pražené cícerové semená sa používali ako náhradka kávy. V súčasnosti sa cícer stáva opäť známou potravinou vďaka propagácii vegetariánskej stravy.

Autor: Rastislava Stoličná

Pozri aj: ---
Literatúra: Stoličná, R.: Etnokulinárny význam strukovín. In: Slovenský národopis, roč.46, 1998, č. 3, 278-285.