Slovenský ľudový umelecký kolektív
Tradičná ľudová kultúra Slovenska slovom a obrazom

soľ

Drvenie soli kameňom. Terchová (okr. Žilina), 1957. Archív negatívov Ústavu etnológie SAV v Bratislave. Foto: J. Podolák.

biely nerast používaný na solenie jedál aj ako konzervačný prostriedok. Na Slovensku sa dlhú dobu získavala len zo soľanky – vody nasýtenej soľou, ktorej pramene sa nachádzali v Solivare pri Prešove a na Orave. Okolité obyvateľstvo používalo na varenie priamo soľanku. Roku 1570 začali v solivarských salinách hĺbiť šachty a dobývať kamennú soľ, ale v roku 1752 boli bane zaliate vodou a ťažba sa musela zastaviť. Soľ sa naďalej získavala vo väčšom množstve zo soľanky zo šachty Leopold v Solivare. Vyťahovala sa v kožených vreciach a odparovaním sa z nej získavala konzumná soľ, ktorá sa aj vyvážala, napríklad na Moravu a do Sliezska. Soľ sa tiež dovážala – západné Slovensko konzumovalo soľ z Rakúska, severné časti Slovenska z Poľska. Soľ bola významnou zložkou obchodovania najmä železiarov v okolí Muráňa, Štítnika a Jelšavy, ktorí svoje výrobky v oblasti Zátisia vymieňali za soľ a iné potraviny. V 18. storočí bol vybudovaný dobre organizovaný systém rozvozu, skladovania a predaja soli. Vrchný soľný úrad bol v Solivare. Jemu podliehali soľné úrady v Ružomberku a Žiline, a tým soľné sklady v mestách a väčších obciach, odkiaľ sa soľ dostávala do obchodov. Prešovská soľ sa predávala vo funtoch, centoch a holbách (1 holba mala asi 1,1 kg) v dvoch kvalitách, ako čierna a biela soľ. Rakúska soľ sa predávala v súdkoch po 12,5 funta (asi 7 kg), v tzv. balvanoch po 20–100, najčastejšie po 30–60 funtov alebo v kusoch po 100–115 funtov (56–64 kg). Poľská, marmarošská a sedmohradská soľ sa predávala vo väčších kusoch – kameňoch alebo menších zvánoch (po 15–75 kg). Popri bežnej spotrebe sa veľa soli spotrebovalo na konzervovanie mäsa, tukov, mliečnych výrobkov, kapusty a inej zeleniny. V roku 1960 ťažbu a distribúciu soli ovládol štátny monopol. V domácnostiach sa soľ uchovávala v soľničkách. Soľ bola od staroveku považovaná za prostriedok proti negatívnym vplyvom pôsobiacim na človeka alebo zviera. Preto sa často využívala v ľudovom liečiteľstve a mágii. Spolu s chlebom a vodou sa stala symbolom všetkej stravy. U všetkých slovanských národov dodnes pretrváva zvyk vítať vzácnych hostí chlebom a soľou na znak pohostinstva.

Autor: Rastislava Stoličná

Pozri aj: ---
Literatúra: Stoličná, R.: Kuchyňa našich predkov. Bratislava 2001.