Slovenský ľudový umelecký kolektív
Tradičná ľudová kultúra Slovenska slovom a obrazom

cepy

Dvojohlávkové cepy. Gajary, okr.Malacky. Foto P. Slavkovský, 1972. Archív negatívov Ústav etnológie SAV.

náradie na mlátenie obilia. Existovali dva základné typy: kyjovité jednodielne cepy (charakteristické pre Rusov a balkánskych Slovanov) a dvojdielne cepy, prevzaté z rímskej agrárnej kultúry. Dvojdielne cepy boli na našom území známe od 10. storočia. Od 10. do začiatku 20. storočia prešli cepy vývinom, ktorého stupeň určovala forma spojenia cepíka s rúčkou. Najstaršie boli bezohlávkové, z ktorých sa vyvinuli ďalšie varianty cepov. Najdokonalejšie sú dvojohlávkové s otočnou ohlávkou, ktorá odstránila nedostatok starších variantov – potrebu otáčať pri mlátení obilia rúčku cepov v rukách. V 2. polovici 19. a začiatkom 20. storočia bol tento variant na Slovensku všeobecne rozšírený. Výskyt starších foriem bol v tomto období známy len tam, kde už boli cepy mláťačkami vytlačené do pozície pomocného mlatobného náradia. Cepy si vyrábali roľníci sami. Ohlávky (kapice) boli najčastejšie z bravčovej, niekedy z hovädzej i psej kože. Sporadicky sa vyskytovali železné a drevené ohlávky (severné a stredné Slovensko). Húžva (švihle), ktorá spájala ohlávky cepíka a rúčky, bola najčastejšie z toho istého materiálu ako ohlávky. Cepík (bilen, bijak, bosák) sa vyrábal z pevného dreva (drieň, hrab) a bol najviac namáhanou časťou tohto poľnohospodárskeho náradia. Na západnom Slovensku sa vyskytovali tenké cepíky so železnou zákovkou. Rúčka cepu (ručník, hôlka, dzeržák) sa robila najčastejšie z lieskového dreva, ktoré umožňovalo vyrobiť hladkú, ľahkú, dostatočne dlhú a pevnú rúčku.

Autor: Peter Slavkovský

Pozri aj: mlátenie obilia
Literatúra: Podolák, J.: Tradičné poľnohospodárstvo na Slovensku. Bratislava 2008.
Slavkovský, P.: Roľník a jeho práca. Bratislava 1988.

galéria